Steblami trávy sa preháňal večerný vánok. Udržiavaný trávník na dvore pod Tahol letu a vo svede ustupujúceho dňa sa skvělí fliačiky žltnúcich trsov. Chlapec zhrbene klačal nad mraveniskom. Sledoval usilovný hmyz znášať drobné lístky, omrvinky aj kamienky. Z času na čas zavrtal do kopy tenká stonku rebríčka. Chvílu vyčkal, potom ju vytiahol, striasol drobcov, ktorí sa na ňu přichytili, a olízal ju. Po tváři sa mu rozlial spokojný úsměv. Mal rád chuť mravčej kyseliny. Z otvoreného okna sa k nemu dotiahol ženský hlas:
„Misko, poď domov. Už je neskoro.“
„Dobre, mami,“ zamrmlal do kolien pritiahnutých k bradě.
Miskoví obrovské okuliare zakrývali miniatúry pehavý nos. Mal osem rokov, ale hádali mu šest‘. Jeho chudučká postava sa začínala v ružovkastom súmraku strácať. Na chvílu si sadol a opřel chrbát o kmen širokého orecha. Modré dřevené okenice začínali hádzať na kamenné múry zdeformované tiene. Ořech vyčnieval ponad střechy ostatných domov na ulici. Susedia sa každoročné koncom jesene sťažovali. Strom zhadzoval lístie bez rozdielov na každú stranu. Rodičia sa zakaždým zmierlivo pousmiali. Bol súčasťou rodiny.
„Miško! Kolkokrát ťa mám volat‘. Domov!“
„Eště nie, mami. Eště…“ v konároch niečo zašušťalo. Spozornel. Podobalo sa to šumeniu křídel. Opatrné sa postavil a vytočil hlavu k hustej koruně. Odlesky posledných lúčov prenikali priestorom medzi listím a vytvárali na jeho otvorenej tváři zaujímavú tieňohru. So zatajeným dychom sledoval temnú siluetu vtáka. Neodvážil sa pohnúť. Len aby sova neodletěla. Pootočila sa směrem k Miškovi a jeho pohlad padol do obrovských kukadiel. V záblesku okrúhlych očí niečo zahliadol. Maličké srdce změnilo rytmus a ostalo visieť vo vzduchoprázdné. Nastalo ticho. Zváčšujúca sa hrča v hrdle mu bránila dýchat‘. Unikal do temnot spolu so vzdialujúcim sa dňom.
Nedokázal sa obzrieť. Věděl, že postava ho pronásledovala. Bola tam. Těsně za jeho chrbtom! Kmene stromov sa míhali pred očami. Vnáral sa čoraz hlbšie do prítmia lesa. Nemal strach, že sa v jeho labyrinte stratí. Chcel sa len zbavit‘ toho, čo sa za ním predieralo. Svaly poháňal úťak. Pracovali na doraz. Bál sa, že bude navždy za sebou vliecť svoj tieň. Niečo ho zachytilo za rukáv. Vyrazil tlmený výkřik a trhol rukou. Okolím sa rozliahlo zapraskanie suchého konára a trhajúcej sa látky. Bol na konci s dychom. PTúca mu hořeli a v hrdle sa dávno prášilo. Za skupinkou stromov pred ním pronikalo bledé světlo. Na chvílu zastavil, sťažka prehltajúc studený a vlhký vzduch blížiacej sa noci. Napínal zmysly. Vnútro lebky naraz zaplnil pokojný večer. Pískanie vtákov, občasné zahúkanie kuvika, šumenie větrá v listi. Natiahol prsty za rastlinným múrem pred jeho tvárou. Přepletené konáre odhalili čistinku. V jej střede sa ako vo sne vznášalo jazierko. Pokryté riasami a vodnými rostlinami, za jemným oparem záhadnosti. Možnosť, ako sa zbavit‘ pronásledovatelů. Opatrné si vyzliekol tričko, nohavice, letné topánky a to všetko starostlivo stočil do klbka. Vnořil sa do vlažnej a kalnej vody. Jazierko nebolo hlboké. Voda siahala zadal len po pás. Urobil pár krokov a… čosi sa mu ovilo okolo noh.
Stuhol. Ponad hladinu vytřčala špička jeho žaludů a pokyvkávala sa ako plaváčik v rytme kolísajucej sa vody. Až vtedy si Uvědomil svoju erekciu. Nechápajúc hladel na úd a v zlomku sekundy zachytil pod hladinou nový pohyb. Temnú siluetu, ktoré sa přibližovala lascivným sínusom. Ochromený strachom snažil sa přesvědčit‘ o vlastnej schopnosti cúvať alebo priamo bežať vo vode. Nedokázal to! Mal pocit, že sa zlúči s tekutinou, že zmizne spolu s oparem, ktorý ho odieval ako hustý župan, keď sa na úrovni jeho stále stoporeného penisu vynořila hlava. Namiesto výkřiku len pootvoril ústa a vydal tiché zastonanie. Jej nahé ramená bolí pokryté kvietočkami vodných rostlin a dlhé světlé vlasy tancovali s vodnou trávou v nepočutdnom tempe. Upierali sa na neho čierne oči. Jediná več, ktoré v nich mohol čítať, bol odlesk mesiaca. Z plných pier, okolo ktorých sa dali vo svede rodiacej sa luny tušit‘ tmavé jazvy, vyšiel šepot:
„Ak sa nezbavíš strachu, doběhne ťa vlastný tien.“
Takměř sa mu to podařilo. Sťažka přešlapoval v hustnúcej vode a zo všetkých síl sa usiloval dívat‘ vpřed. Konečne položil nohu na slizký břeh jazera, keď sa na druhé lýtko čosi s brutálnou silou přisálo. Zahryzol si tak bolestivo do pery, že pár kvapiek krvi vytrysklo na hnedú melasu bahna. Keď obrátil hlavu za šeba, jazero vřelo. Převalovali sa v ňom stovky dlhých a mazlavých tiel. Ozvalo sa odumierajúce lýtko. Zohol sa a balíček oblečenia nechal padnúť do břečky vody a kompostu. Snažil sa podsunúť pod žravú pijavicu necht, aby ju tak oddělil od pokožky. Prstence na hrubom tele sa stahovali a roztahovali v rytme sania. Vystrašené sa postavil. Tělo jednej z potvor stuhlo. Zahliadol malé očká, pod ktorými sa otvárali trojuholníkové ústa orámované špičatými zúbkami. Pijavka pred ním visela len chvílu, pridržiavajúc sa silným svalom na hladině. Mladý muž nemal čas kričať. Hodila sa zúrivo k nemu a zmizla mu v ústach. Zastretý pohlad jeho vypálených očí padol na úsměv tajomnej ženy.
Na konári jedného zo smrekov sa v očiach sovy odohrával boj. Dnes nebude musieť za potravou letieť daleko.
Doktor Caligari stál nad siluetou, ktoré sa črtala pod nemoc – ničnou přikrývkou. Starostlivo sledoval každý záchvěv v chlapcovej tváři. Paťročný Tomáš sníval a oči sa pod viečkami rýchlo pohybovali zo strany na stranu. Otrávený organizmus konečné oddychoval. Mladé buňky dokonávali víťazný boj proti votrelcom. Okrem stonov a zatínania zubov Tomáš zo šeba nevydal ani slovko. U jeho o tři roky staršej sestry vyvolal šok opačná reakciu. Neustále šepotila:
„Tomáško, pozor. Niečo tam je! Niečo k tebe plává!“
Triasla sa na edom tele. Doktor by si ju rád nechal na pozorovanie. Rodičia však po vyšetreniach, ktoré potvrdili Lenkin zdravý organizmus, nástojili na návrate domov.
Pozřel na hodinky na stole. Mlčky odrátavali čas, ktorý sa Tomáša netýkal. Tam, kde sa nachádzal, bol pojem čas len zbytočným slovem. Nadbytočnosťou zloženou z troch písmen a obrátenej striešky, ako vravel Miško. O desať minút dvanásť! Uvědomil si, že rukami vytrvalo stláčal pelasť postele při chlapcových nohách. Hánky nadobudli bělavý nádych. Stiahol ich náhlivo k sebe ako keby sa chladný kov odrazu rozžeravil. Rozbehol sa smerom ku kancelárii, v chvate vyzliekajúc si biely plášť. Zanedlho počuli zdravotně sestry na chodbě buchot unáhlených krokov a o pár minut startoval pred nemocnicou urapčaný skúter. Pred dvoma týždňami dochádzal do práce na bicyklů Doktor bol kedysi k dispozícii 24 hodin denně. Všadeprítomný, vševediaci, vševidiaci. Kým Misko počas jeho nepřítomnosti neodpadol a neostal v bdělej kóme. Nik si nevěděl vysvětlit‘ příčinu. Doktor Caligari, uznávaný všeobecný lekár, odrazu krčil ramenami.
Vyšiel z domu a automaticky si zapálil cigaretu. Roky odvykania, diéty, kilá navýše a kilá zhodené, znovuobjavenie chutí a pachov a ponořil sa spát! Znovu zapadol do rovnakého bahna. Energicky potiahol. Koniec sa rozžhavil a vytvořil pred lištami světelný bod, o ktorý mohol oprieť pohlad. Ako dlho to bude trvat‘? Tereza kládla otázku len očami. Odpovedal jej rovnako. Nemo, bezútěšně, groteskně. Nedokázal prebudiť vlastného syna, ako mu možú dóverovať ostatní pacienti?! Dochádzal každý deň domov. Potřeboval ho vidieť, skontrolovať jeho stav. Uistiť sa, že bol ešte naživé. Pokrytecky si uspokojoval svedomie. Ak by došlo k zástave dychu o niečo dlhšie, bolo by jedno či sa k nemu dostavil na oběd. Stačilo len pár sekúnd.
V koruně orecha zašepotal vietor. Zachvěl sa. Odhodil špak do kovového vedierka při dverách. Miško si ho tam odkládal pre výpravy do blízkého lesa. Tvárou mu prebehol tien. Pomaly sa stiahol na trávník a plazil smerom k stromu. Zodvihol oči. Rozprostřené křídla mohutnej sovy zakrývali plnost‘ mesiaca. Zmizla medzi vetvami.
Len nedávno zachraňoval Tomášov život. Nadměrné množstvo látok, ktoré do těla vstrekli pijavice, mu príliš rozriedili krv. Koktejl vzácných látok, ktoré oby čaj ne životy zachraňovali, ohrožoval. Myslel vtedy na Miška. Hlavou mu prebiehali spomienky. Bolo ich málo. Tak málo spoločných chvíl a Miško rástol tak rýchlo! Sústredil sa na chlapcov dych, na pohyby jeho svalov. Zachytil sa nitky nádeje ako pavúčik. Nechal sa ňou unášať vo vánku udalosti ako keby záchranou Tomáša mohol zo spánku prebudiť vlastného syna.
Dlho plánovaný výlet na huby a chvíle strávené v spoločnosti obidvoch rodičov děti naplňali radosťou. Tomáš a Lenka přenechali lov dubákov rodičom. Prebúdzajúci les ich fascinoval. Spočiatku pobehovali po okolí a hťadali klobúčiky hub, po chvíli objavili iné možnosti. Šermovanie suchými konármi, schovávačku za hrubými kmeňmi stromov, obhadzovanie sa listím. Slnko zohrievalo okolitý vzduch a ohlašovalo nástup poludnia. Keď naďabili na jazierko, bez obáv sa k nemu vrhli. Rodičia dvesto metrov zaostávali. Z vody děti nemalí strach. Ich otec bol profesionálnym potápačom. Stačila chvilka a Tomáš sa čvachtal v střede jazera. Mal jednoznačné náskok a Lenka sa pousmiala při obraze jeho víťazného postoja. Vkládala nohu do kalnej vody, keď zachytila tieň. Blížil sa k Tomášovi. Vo chvejúcom vzduchu slnečného dňa sa objavil nad hladinou klzký chrbát. Začala kričať. Tomáš reagoval ponorom pod hladinu. Věděl plávat‘ bleskurychle a obratné ako delfín. Lenka doširoka otvorenými očami sledovala dva postupujúce objekty. Rodičia ju držali za plecia, tahali dozadu. Snažili sa zabránit‘, aby skočila za ním. Chlapec sa takměř dotýkal břehu. Objavila sa explózia bublin. Podvodný výkřik. Lenka zalovila v rezervách síl a vytrhla sa z rodičovského zveráku. Smýkla homú pohrnou těla pod vodu a nahmatala Tomášovu ruku. Bol oblepený hnedočiemymi tvormi. Mama spustila hysterické jačanie. Otec s Lenkou poklakli k Tomášovmu tělu a začali rychle odtrhávat‘ tie pijavice, ktorým sa nepodařilo úplné prisať. Pokusili sa zbavit‘ tých ostatných poprášením solou, ktorú vytiahli z piknikového košíka, ale při kontakte s bielymi kryštálikmi sa rozleptali a prilneli k pokožke ešte viac.
Na dvere ktosi zvonil. Lenivo sa v posteli zamrvil. Opatrné otočil hlavu k Tereze. Nereagovala. Dlaně, zovreté do pastí, mala položené na hrudi. V spánku sa mračila. Vsunul bosé nohy do papúč a odšuchtal sa k dverám. Dáfal, že dostatečné rychlo, aby zabránil votrelcovi opat‘ zazvonit‘. Cez matné sklo na dverách presvitala silueta jedinca s čímsi na hlavě. So šiltovkou (reklamně letáky?) alebo klobúkom (kte ich dnes ešte nosí?) …
„Dobré ráno.“ Policajný dóstojník mieme naklonil hlavu. „Doktor Caligari, chcel by som vám položit niekolko otázok.“
Naznačil policajtovi, aby ho následoval. Zápol kávovar a unavené si sadol za pustý stol. Kuchyňa zívala prázdnotou, akoby sa práve nasťahovali. Tak ako model kuchyně z katalogu, který nikdy neslúžil na praktické využívanie. Dóstojník zložil čiapku a zahniezdil sa. Očividné hladal spósob ako nenútene začat‘ rozhovor.
„Tak to vyklopte,“ vyzval ho doktor.
„Přijali ste nedávno na ošetrenie istého Tomáša Linského?“
Doktor pokýval hlavou a postavil sa, aby im nalial kávu. Položil dymiacu šálku pred policajta.
„Napadli ho nezvyčajne agresivně pijavice. Hrozilo mu vykrvácanie.“
„Nezdálo sa vám správanie jeho rodičov podozrivé? Myslíte, že je možné, aby máli obyčajné pijavice taká silu?“
„Nemám dóvod pochybovat‘ o citech Tomášových rodičov. Z lekárskeho hladiska je málo pravděpodobné, aby pijavica obsahovala natolko silnú koncentráciu hirudínu. Ale čo sa odohráva v přírodě, sa niekedy vymyká lekárskej alebo vědeckej logike.“
Muž sa natiahol za čiapkou. Prosával prsty po jej okrajoch, otáčal ju a šúchal jej povrch vankúšikmi prstov. Kávy sa ani nedotkol.
„V lese sa niečo deje. Máme na krku jedno zmizňutie, jednu vystrašenu rodinu s chlapcom v nemocnici. Zatial! Po dědině sa Síria historky o kliatbe. Musíme sa pokúsiť zabránit‘ panike.“ Postavil sa. „Chcel by som vás požiadať o spoluprácu. Ak sa vyskytne podobný případ, zavolajte mi.“
Podal doktorovi sivá vizitku. Zodpovedala jeho momentálnej náladě.
Blížila sa bárka. Tmavé mračná sa zoskupovali nad dědinou a z di alky k nemu dorážalo tlmené dunenie hrmenia. Sedel za stolom v kancelárii a snažil sa vyplnit‘ administrativně formuláře. Ruka s perom visela bezmocné nad papiermi. Cez okno sledoval drobných vtákov poletujácich v háfoch na oblohe a formujácich fantastické zoskupenia. Připomínali stovky rybičiek, prelínajácich sa v podmorskom tanci. Prehýbajácu sa čiernu čípku na belasom nebeskom pozadí. Z letargie ho vytrhlo surové otvorenie dvier. Zdravotná sestra Anna na neho upierala vyplašený pohlad.
„Pán doktor, poďte rychlo!“ vysypala zo šeba.
V ambulancii smrdělo. Zmes moču, zapáchajúcich noh a mokvajúcej pokožky. Ponáhlal sa otvoriť okno. Anna sa zdržiavala v kúte. Čo najďalej od lóžka, na ktorom sedel ušpiněný bezdomovec. Podařilo sa mu trhnutím odblokovať zástrčku na okně a vzduch nabitý ozónom vnikol do miestnosti. Zdravotná sestra mlčky mykla hlavou smerom k paciéntovi a naznačila nohu. Doktor Caligari mal možnosť zoznámiť sa s exemplárom pijavice, ktorý by potěšil nejedného vedca. Potvora sa tiahla cez celu dižku mužovho lýtka. Nenápadné sa zachytil rohu štola, aby svojou reakciou Annu nevystrašil. Natiahol sa za telefónom.
Kontury domov, ulic, Tudí sa po stranách transformovali do jednoliateho tunela. Pred jeho očami sa odvíjala sivá stuha cesty. Z dialky zočil zhrbenú postavu postávajúcu při okraji. Starček váhal. Kýval sa spředu dozadu. Díval sa meravo pod nohy a paličkou ako keby vyťukával němý kód na povrch chodníka. V momente, keď sa doktor Caligari priblížil, rozhodol sa položit nohu na cestu. Zaškrípali brzdy a doktor zacítil v spánkoch nával adrenalinu. Urobil poloblúkovitý šmyk. Starkému sa na poslednú chvílu vyhol. Skúter sa mieme zakolísal, ale rovnováhu s jazdcom udržal. Doktorovi v ušiach dunělo búšenie krvi. Eště pre Miška niekoho zabije!
Pozorovala spiaceho chlapca. Prázdny dom rezonoval zvukmi nasátými počas dňa. Múry vzdychali a dřevená podlaha praskala šepotom. Po tváři poznačenej rýhami vrások jej v momentoch, keď rozsvietenými reflektormi autá zablúdili do okien, prebehol lúč světla. Seděla so založenými rukami a so zatajeným dychom číhala, či sa přikrývka na Miškovej hrudi stále dvíha. Postel obklopovali monitorovacie přístroje, ktoré jej syn dotiahol z nemocnice. Bála sa. Mala strach tak ako Miško, keď bola chorá ona. Přikládal na přikrývku ráčky, aby sa uistil, že sa naozaj hýbe. Že babička ešte dýcha.
Zaregistrovala trhavý pohyb. Prvý, odkedy sa rozhodol zaspat‘ ako Šípková Růženka. Neodvážila sa pohnut‘. Zdalo sa jej to? Bavlněná přikrývka sa zavlnila. Odrazu sa Miškovo tělo v krčí posadilo.
„Babička?“ ozval sa chlapec vysíleným hlasom.
Natiahol k nej ruku. Odlepila sa bleskurýchle od stoličky a vklzla rukou do jeho drobnej dlaně. Druhou mu přiložila k vyschnutým perám pohár vody. Pokrútil hlavou.
„Babička. Ona za to nemóže…“
Nerozuměla. Skúmala v zákutiach vedomia šlová, ktoré mohli poslúžiť ako odpověď. Odstrčil pohár nabok a ukázal prstom k d věrám.
„Ona!“
Na marbe letokruhov dřevěných dveří presvitala tvář. Vérké tmavé oči plné otázok, jemné pery s náznakom úsměvu, hříva plavých vlasov. Chlapec šepotal:
„Nepochopili, čo sa v nej skrývalo. V kontakte s rádskou podstatou objavili nenávisť.“
Podvědomě obrátila hlavu ku komodě vedra dveří. Na dne posledného šuflíka, pod vrstvou uterákov, naškrobených obrusov a obliečok, ležala zažhnutá fotografia tety, ktorá nikdy nemalá možnosť poznat‘. Zmizla bez stopy pred svadbou jej rodičov.
Vnikala do lesa ako do živého tvora. Odkrývala jeho tajomstvá. Vnútro, ktoré sa skrývalo za konármi, tělo, ktoré dýchalo pod vrstvou lístia a kompostu. Miazga, ktorá kolovala v kmeňoch stromov. Tá tekutina, ktorá pumpovali zo srdca lesa. Išla k miestu, kde bol začiatok. Len tam nachádzala pokoj. Medzi luďmi bola votrelec. Nevěděla ako reagovat‘, čo povedať a načo šlová vlastně slúžili. Prečo rádia nosili masky a prečo schovávali pocity. Dnes bola so sestrou u fotografa. Chcela na pamiatku jej fotografiu. O dva mesiace sa bude vydávat‘ a nasťahuje sa do susednej dědiny. Už nebudu spolu ako kedysi. Prečo potřebovala fotografiu ako suvenír? Stačilo sa jednoducho ponořit do obrazov, ktorými pamáť překypovala. Ona čerpala energiu z jazera. Jazero bolo jej okom do světa. Neviditelné povrázky ju tahali známým smerom. Tužila lahnúť si na zem s rozpaženými rukami a utopit sa v belasosti oblohy. Bažila po šumění lístia naplňajúceho ju ako prázdnu nádobu. Až po okraj. Vlnky narážajúce na vlhký břeh akoby sa dotýkali jej pokožky.
Cítila ho. Hrbolčeky zimomriaviek jej pokryli predlaktie. Bol tam! Na čistině při jazere sedel otrhaný muž. Hlavu mal položená na hrudi a v ruke držal prázdnu flašu alkoholu. Pomedzi husté lístie sa predral-slnečný lúč a rozžiaril jej plavé vlasy. Tulák sa pohol. Zareagoval na tiché puknutie konárika, na ktorý položila nohu. Uvědomila si vzdialenosť medzi nimi a přiblížila sa. Nemalá sa čoho bát‘! Bola vlastně doma. Klákla si k vode a načrela do nej prstami. Pohrávala sa s jemnými riasami. Zohla sa. Perami sa dotkla hladiny. Napila sa chladnej vody. Vychutnávala pocit splynutia. Svieža miazga jazera do nej stékala, pronikala jej celým telom. Usmiala sa. Chcela sa hodit‘ do mákkej trávy. Zvrtla sa k lesu, keď zacítila na zátylku ruku. Tvrdé prsty sa zozadu zovreli na jej krku. Tlačili ju spát k jazeru.
„Si smádná? Tak pi!!!“ vykríkol hlas presiaknutý šialenstvom.
Ponořil jej hlavu pod hladinu. Nebránila sa, nekričala a nezmietala sa. Odovzdane čakala na splynutie s póvodom všetkého. Nechala sa pohojdávať rytmom vln. Hodvábne vlasy farby dozrievajúcej pšenice splynuli s prameňmi zelených rias na hladině.
