„Je to tragédia,“ vyhlásil R3D3.
„Je to prirodzený vývoj,“ namietol C4PO.
Bolo honíce tatranské léto a androidi sedeli na otlčenej drevenej lavičke na úbočí poníže Lomnického štítu. Lanovka z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso premávalabez přestávky už tri dni po sebe a dvojica, poverená prevádzkou stanice pod štítom, sa zodpovědně starala o hladký chod veci.
R3D3 a C4PO patřili medzi zázraky robotiky 22. storočia. Bolí plné samostatnými funkčnými jednotkami, schopnými činit‘ vlastně rozhodnutia a súčasne podriaďovať ich všeobecnému blahu a prosperitě. Zvonka sa ponášali na Judské bytosti (až na nedokonalá farbu a štruktúru pokožky, ktorá připomínala žuvačku bledoružovej farby, po ktorej niekto prešiel buldozérom), no zvnútra bolí superzložitým zhlukom procesorov a senzorov a káblikov a kadejakých dalších elektronických dzindzíkov menšieho i váčšieho významu. Asimov by mal radosť.
Na lanovková stanicu práve dorazila ďalšia kabinka. Dvere sa lenivo otvorili a von vystápila skupinka Judi. Androidi sáčasne obrátili hlavy tým smerom.
„A je to tu zas,“ povzdychol si R3D3.
Muž so. ženou mohli mať niečo po tridsiatke, deťom odhadoval R3D3 na dva a páť rokov. Chlapček bol skoro o hlavu menší než dievčatko a při chódzi ešte stále zakopával o vlastně nohy. Jeho otec ho vzal na plecia. Zlatovlasé dievčatko držali rodičia za ráčky každý z jednej strany.
Keď sa odhodlané, bez žmurknutia oka vybrali smerom k strmému skalnatému zrázu, výraz v ich tvárach neprezrádzal vóbec nič.
Dostali sa k okrajů a skočili.
Bez váhania, bez slova.
Len čo sa vytratili zo zorného pola androidov, R3D3 si znovu povzdychol: „Naozaj sa tomu nedá nijako zabránit‘?“
„Je to ich rozhodnutie,“ mykol plecom C4PO. Předklonil sa dopředu a lakťami sa opřel o kostnaté kolená trčiace spod krátkých nohavic. Pomyslel si, že keby sa konečné přišlo na to, ako im zdokonalit‘ pigmentáciu, mohol by sa na tom slnku opáliť pěkně dohněda.
„Stvořili nás, aby sme im ulahčili život,“ pokračoval C4PO. „Aby sme za nich pracovali. Aby sme za nich bojovali. A keď ich lenivost už nepoznala hraníc, nechali nás aj samostatné rozhodovat‘. Dobre vieš, čo následovalo: odkedy sme začali vládnut‘ namiesto nich, změnil sa tento svét k lepšiemu. Převzali sme všetky pracovně úkony a nastolili světový mier. Už nemusí nik bojovat‘ a nik nemusí ani chodit‘ do práce. Jediný android podá za den váčší výkon než strojný zámočník za celý rok. Poviem ti, oni už nemusia pohnáť ani prstom, a to ich žerie. Nemáme pre nich žiadne spoločenské využitie a oni už nemaja žiadne životné ciele. Ešte sa len narodia a už sá z nich dóchodcovia. Vedomie vlastnej zbytečnosti je pre nich extrémně deprimujáce. To je to, čo ich ničí.“
Z priepasti sa ozvali štyri rýchlo po sebe idáce plesnutia. Znělo to ako keby ste z dvanásteho poschodia pustili na betonový chodník vrecáška plné mlieka.
R3D3 pokýval holou hlavou a vzdychol si. „Veď hej. Ale aj tak mám niekedy pocit, že sme do chodu světa zasiahli až príliš.
Nemáš niekedy pocit, že sa tak trochu hráme na bohov?“
„My sme táto planétu zachránili,“ namietol C4PO. „Len si zober, kolko je tu v tejto chvíli stupňov. Tridsaťdva? Tridsaťštyri? Keby sme v hodině dvanástej neboli zastavili globálně oteplovanie, čochvíla by na Zemi neostal jediný živý tvor.“
„Ale 1’udia… sá predsa unikátní! A kvóli nám sa teraz cítia nadbytečnými a život už pre nich nemá žiadnu cenu. Deje sa to po celom světě, nielen tu: zájdu si na miesto, ku kterému ich viažu příjemné spomienky, a potom… to skončia. Vrhajá sa strmhlav do spenených vod Niagarských vodopádov. Zájdu si do kina, kde spoznali svoju životná lásku, a priložia si k spánku hlaveň. Ešte aj Eskimáci si nájdu spósob – vyzlečá sa donaha a vlézá si do otvoru v 1’adovej kryhe. Keby to bolo možné, naskočí mi z toho husia koža.“
„Dramatizuješ. Už som ti vra vel, že ide o prirodzený vývoj. Staré druhy vymierajá a nahrádzajá ich nové, vyspelejšie. A íudia sá na dnešná dobu tak trochu… nuž, povedal by som, že termín výběhový model to charakterizuje celkom výstižné.“
V tej chvíli sa ozval ohlušujáci hukot a na androidov sa zvalil široký tien. Prach na zemi sa rozvířil a obaja roboti sa otočili, aby viděli, čo sa to k nim zozadu blíži.
Na rovnej plošinke při zavretých stánkoch s rýchlym občerstvením (Najlepšie bryndzové halušky v nadmorskej výške 1754 m!) přistál šedastý ocelový vták rozmerov menšej helikoptéry. Mal impozantně tvary a hladký lesklý povrch. Velký horizontálny rotor i menšie vertikálně po stranách sa pomaly přestali krátit‘ a hukot utíchol. Vzápátí, behom niekolkýclvokamihov sa stroj rýchlymi automatizovanými pohybmi transformoval na androida podobného prevádzkarom lanovky. Rotory zmizli a objavili sa dve nohy a ruky, 1’udská postava i tvář. Jeho oděv tvořili šedé montérky, ťažké pracovně topánky a červená šiltovka.
A jeho koža dokonale imitovala 1’udská.
Nový android podišiel íahkým kfokom k svojím dvom kolegom. V ruke niesol zložku s akýmisi dokumentmi. Sprevádzali ho monotónny hukot lanovky a bzučanie elektřiny. Do stanice medzitým dorazila ďalšia kabinka, plná odhodlaných Judských pasažierov.
„Moje méno je Optimal a vy si móžete dat‘ pohov, páni,“ uviedol sa nový android namiesto pozdravu svojím kolegom. „Som upgradeovaný typ prevádzkara technických zariadení, schopný sám vykonávat‘ obslužno-reparačné úkony za dvoch androidov naraz. Som budácnosť. Som vaša náhrada.“
R3D3 a C4PO si vyměnili překvapené pohlady.
Optimal im podal dokumentačně zložku. R3D3 v nej zalistoval a roztrasenými rukami ju podal svojmu druhovi. Ten do nej ani nepotřeboval nahliadnuť, len ju bez mihnutia oka vrátil majitelovi.
V hlavách starých androidov sa znovu premietol rozhovor, který spolu pred chvílou viedli.
Potom sa obaja mlčky, zamyšlené zahíadeli smerom k priepasti, na ktorej dne žiarili v augustových láčoch bralá sfarbené krvou stoviek zbytečných rudí.
