Prvýkrát si všimol policajtov v areáli Ranovej univerzity v Narthane na cestě z přednášky o vládě Prvých králov do univerzitnej knižnice. Dvaj a příslušníci Republikovej policie v červeno-bielych uniformách si zastavili nějakého prváka a pýtali sa ho na méno Markos Narian.
Jeho méno.
Markos automaticky změnil směr ku bráně.
Snažil sa byť pokojný, kráčať pomaly, dýchať pravidelné. Nemá sa predsa coho báť, je len obyčajným študentom historie, ktorý je zhodou okolností synom zrádců – presnejšie dezertéra z Velkej vojny, čo bol za čias Ranského královstva ťažký zločin a za republiky stále je.
To predsa neznamená, že chcú teba, hovořil sám sebe, nemožeš byť predsa jediný, kto sa volá…
„Markos Narian?“
Zastavil sa.
A okamžité si v duchu vynadal do hlupákov. Teraz nemóže predstierať, že to nie je jeho méno.
Kráčali k nemu dvaja policajti, obaja od neho o hlavu vyšší a s bicepsmi ako jeho stehno.
Vzduch z jeho pluc záhadné zmizol, sila ho opustila, dokonca aj myšlienky sa z jeho hlavy evakuovali. Váčší z mužov sa chystal niečo povedať, keď sa za nimi ozvalo:
„Prepáčte, nehladáte náhodou Marka Nariana, páni?“
Markos sa obzrel a uviděl k nim kráčať staršieho objemného muža s hrubými okuliarmi a kovovým kufríkom.
Policajt prikývol.
„Předpokládám, že sa nejedná o syna Ricciarda Nariana? Toho politika?“ povedal muž a položil ruku na Markové plece.
„Nie,“ povedal policajt.
„Druhý Markos sa momentálně nachádza na prednáške z teologie v budově číslo štyri. Ano, tá s krížom. Práve som tam mal namierené, zabudol si na mojej hodině totiž…“ siahol do saka a vytiahol obálku, ale vykízla mu z prstov a spadla na zem. Menší policajt ju zobral.
„… mohli by ste mu to prosím odovzdať, keď už tam budete, páni?“
Policajt si ju poťažkal a potom prikývol na svojho partnera. „Iste,“ povedal a otočili sa na odchod.
„Dovidenia,“ zvolal muž. Potom, s lávou rukou stále na Markovi, ho energicky viedol opačným smerom.
„Ďakujem,“ povedal Markos, keď sa mu vrátila řeč. „Vy ste ich podplatili?“
„To neboli policajti, ale vilgothskí nájomní zabijáci. Našťastie pre teba viem, aká odměna je vypísaná na tvoju hlavu; zdvojnásobil som ju.“
Cože? „Ďakujem… profesor.“
„Pre teba pán Grimm. Ja túto inštitúciu iba financujem.“
„Pán Grimm, prečo chcú Vilgothčania moju hlavu?“ nerozuměl Markos.
„Pretože zabili krála, pochopitelné.“
„A ako to súvisí so mnou?“
„Excelentná otázka,“ povedal pán Grimm, „ale neuprednostnil by si o tom diskutoval na mieste, kde budeme mať za chrbtom stenu?“
„Poklať on nevěří sám v šeba, ako v neho uvěří národ?“
„Očividné budeme musieť chlapca najprv sfanatizovať.“
„Máte v úmysle přichystat‘ pre neho divadlo, pán Grimm?“
„Zby točně. Vilgothčania už vypísali na jeho hlavu odměnu. Postačí len počkat‘ na správny moment, kedy ho kontaktujeme.“
V momente, ako sa zavřeli dvere Grimmovho auta – presnejšie barsandskej limuzíny so šoférom – sa opál rozhovořil.
„Si synom Hadricka Nariana,“ povedal, súčasne otázka aj konštatovanie.
„Ano,“ povedal Markos. „On nebol král‘.“ Bol zradca.
„Iste. Čo vieš o svojej rodině, chlapče?“ spýtal sa Grimm.
„Nie vela,“ přiznal Markos, „dědo Malkos mi rozprával, keď som sa skrýval u nich na vidieku počas Velkej vojny…“
„Hovoříme o rodině tvojho otca, nie matky.“
„No, počas vojny som bol ešte malý a potom otec utiekol do Falanearského královstva. Z Pelantaru mi posiela listy a peniaze, aby som mohol študovat‘…“
„Takže o ňom nevieš skoro nič, správné?“ povedal Grimm.
„Nie je to kvóli tomu, že dezertoval?“
„Je toho ovela viac, obávám sa.“
„A vy o tom viete?“
„Ano,“ povedal.
„A Vilgothčania?“
„Takisto.“
Markos si v hlavě prechádzal spomienky.
„Ale Vilgothčania nezabili krára,“ povedal, „Iud povstal za slobodu a demokraciu.“
„Vážne? A ja som myslel, že to písmeno R na tvojej retiazke – ktoré milióny 1’udí tak rádi nosia – znamená Ranskú ríšu, nie republiku.“ Sám Grimm mal na jednom zo zlatých prsteňov R.
„Pred revolúciou som bol lordom v Barsande, na královskom dvore, a považoval som sa za blízkého priatela a rádců Jeho Veličenstva Bariona Tretieho, nech odpočívá v pokoji so svojimi predkami… Ludia ho milovali, milovali jeho rod, milovali jeho reformy a napriek tomu sa bez akéhokolvek varovania vzbúrili. Pýtám sa prečo?“
„Pretože rozpútal svetovú vojnu,“ povedal Markos a myslel na svojho otca, „a my sme ju přehřáli.“
„Ano, iste. Prezident Black a jeho priatelia Jeho Veličenstvo verejne odsúdili a verejne aj popravili. Menej otvorene už popravili zvyšok královskej rodiny a dokonca aj teraz, ako hovoříme, Blackovi muži prehladávajú republiku a odstraňujú všetkých známých příbuzných, ktorí by si mohli nárokovat‘ trón.“
To sú len konšpiračné teorie, chcel povedať Markos. „A co s tým majú spoločné Vilgothčania a ja?“
„Nebolo by to prvý raz, čo Vilgothčania zabili krála.“ Markos si v duchu prešiel přednášky a skriptá. „To bolo pred pät’sto rokmi.“
„Po tom, čo bol Zavražděný posledný potomok Prvých králov, dynastie siahajúcej spät‘ až ku Ranoví, Otcovi národa, následovala občianska vojna trvajúca dve storočia.“
„To viem, ale…“
„Spýtaj sa: kto na Velkej vojně zarobil? Kto by mohol financovat převrat? Koho sa vojna nedotkla? Odpověď na všetky otázky znie – lord Zering z Vilgothu.
A prečo by ponúkol hromadu zlata za hlavu obyčajného študenta historie, kterého otec utiekol z krajiny? Za chvílu přídeme k letnému sídlu mójho priatela, rád by som si najprv pár veci ověřil a potom by sme pokračovali, čo ty na to?“ Markos s ním nechcel ist. Pán Grimm sa mu nepáčil – na univerzitě ho nikdy neviděl a nedoveroval luďom, ktorí zostali po Velkej vojně tučný a bohatý. Chcel sa vrátit‘ na svoj internát, ale čo keď tam budú další falošný policajti? Čo ak Grimm naozaj slúžil monarchii?
„Chlapče,“ povedal, hoci Markos nebol chlapec, ale človék v Grimmovom věku na také oslovenie mal právo, „zaplatil som za teba desaťtisíc republikových zlatých. Veřím, že je to viac než dost za kúsok tvojho popoludnia.“ V tom sa s ním Markos nemohol hádat.
„Kto z nás by ho mal vyzdvihnúť?“
„Pán Grimm ho objavil a už nějaký čas sleduje. Mali by sme mu přenechat‘ tú česť.“
„A ako ho máte v úmysle přesvědčit‘, že je princ, pán Grimm?“
„Drahý priatel’u – každýpredsa táži byť výnimočný.“
Limuzína zastavila pred dvojposchodovou vilou z červených tehál v milionárskej štvrti Narthanu. Príjazdová cesta sa otáčala okolo fontány v tvare slnka a vonku při dverách čakal sluha s kamennou tvárou.
Nad vchodom bolo do tmavého damathrijského dřeva vyryté slnko a v ňom vážná tvář Rana Prvého.
„Až po tebe,“ povedal Grimm a Markos překročil prah. Vnútri sa Markos cítil ako v muzeu, keď ich sluha viedol cez miestnosti plné historických zbraní a obrazov predstavujúcich epochy Ranskej říše od založenia až po Vilgothské povstanie.
Vstúpili do příjemného drevom obloženého salóniku, kde na šiestich pohovkách s pozlátenými operadlami sa rozkládalo pol tucta gentlemanov v drahých oblekoch. Pár z nich Markos spoznal z novinových článkov. Bolí to králi žita a vína – najbohatší muži Južnej provincie.
Hostitel‘ sa představil ako pán Veltan – muž s dokonale okrúhlou tvárou, v na mieru šitom obleku s kravatou farby královskej červenej.
„Vitaj, vitaj u nás – prosím, posaď sa,“ povedal a ukázal rukou na prázdné křeslo. Markos si poslušně sadok
„Chceli by sme ti len položit‘ niekolko otázok,“ povedal pán Veltan, „Alberto, móžeš?“
Pán Grimm vybral zo svojho kufríka niekolko dokumentov, ktoré si Veltan rozložil pred sebou na stole. Markos na nich spoznal znak Ranovej univerzity v Narthane.
„Si synom Hadricka Nariana?“
„Áno,“ odpovedal Markos.
„Poznáš méno svojho děda z otcovej strany?“
„Babička sa o ňom nikdy nezmienila.“
„Jej méno?“
„Keyrana.“
„Vieš o iných příbuzných z otcovej strany? Strýkoch, bratrancoch?“
„Nie, neviem.“
Muži si vyměnili nádejné pohfady.
„Podajte mi rodostrom,“ povedal Veltan a rozložil na stole hrubý, starý zvitok.
„Tu,“ poklepal na biely štvorček úplné dolé, „je Rodrick Kinran. Mal synov Ericka a Edricka. Erickovi synovia nepřežili Velkú vojnu a pád monarchie. Mladší Edrick zomrel vo věku osemnásť rokov, no pred smrťou stihol počat‘ potomka s dcérou Lucia Nariana. Vieme, že jediná Keyrana z rodu Narianovcov sa presťahovala z Kingsportu do Narthanu pred niečo vyše štyridsiatimi rokmi, v čase, keď sa jej narodil syn Hadrick.“
Markos sa pokúšal zostať pokojný. „A Čije to rodostrom, ak sa smiem spýtať?“
Veltan ukázal na štvorček so zlatou korunkou na samom vrchu. „Jeho Veličenstvo Barion I. Barsandský.“
„Barion Prvý žil pred štvrť tisícročím,“ povedal Markos, „a je to tak strašné daleko.“ Na rodostrome ich dělil aspoň meter. „Ako by som vóbec mohol byť…?“
„Ty si jediným žijúcim potomkom krála Ranskej říše,“ povedal Grimm, „tvoj otec bol dvestoštyridsiaty štvrtý v linii nástupníctva. BohužiaT, pre jeho dezerciu by bolo dosadenie na trón problematické.“
„Ostatných našli a zabili Vilgothčania s prezidentom Blackom,“ povedal Veltan, „teba nie, práve vďaka tomu, že si príliš daleko od Bariona Tretieho alebo akéhokolvek šlachtického titulu.“
„… ale zároveň pochádzaš z neprerušenej mužskej linie – a to je dóležité,“ povedal Grimm.
Tá nepravděpodobnost‘ bola… nepředstavitelná. „Ja predsa nemóžem byť… král.“
„Přesné to povedal Madran Múdry pred svojou korunováciou,“ povedal Grimm.
„Si posledný z linie tiahnucej sa spät‘ viac ako tisicpät’sto rokov.“
„Věděl by sorn…“
„Nevedel,“ povedal Veltan, „tak ako kořene rastů v zemi, tak minulosť…“
„… zostáva pred nami skrytá,“ doplnil Markos.
„Král Ivaros Inteligentný. Výborně!“ pochválil jeho citát pán Grimm.
Představa, že by mal byť vládcom jedného z najváčších impérií na světě bola… absurdná. Markos si odkašlal a začal: „Prepáčte, ale ako si možete byť takí istí?“
„Úradné záznamy neklamu,“ povedal Grimm, ukazujúc na rodné listy a rodokmeň.
„Existuje test,“ vyhlásil muž s fialovou kravatou, kterého méno si Markos nepamätal, „který može vyvrátil akékolvek pochybnosti.“
Vybral z vrecka v hodvábe zabalený zlatý amulet v tvare mince, velký ako pasť – najednej straně bol Ran Prvý, druhá bola hladká.
„Túto relikviu pomohli stvořit mágovia,“ povedal, „bol to ich dar na ukončeme Dvojstoročnej vojny. Pomocou nej Barion I. Barsandský dokázal svoj pó vod ako následovník Prvých kráTov a Ranov dědic. Stačí jediná kvapka krvi a zlato nám ukáže pravdu.“
Sluha položil na stolík vedla amuletu strieborný podnos s břitvou. Ani jedného sa Markos nechcel dotknut.
„Možno by bolo vhodné, keby ste to najprv predviedli?“ navrhol Grimm.
„S tým nemám problém,“ povedal Muž s fialovou kravatou. Zobral si od sluhu břitvu a pořezal sa do palca. Nechal padnut tři kvapky na hladká stranu – nič sa nestalo.
„Každý vie, že ty nie si král‘,“ povedal Muž s modrou kravatou, „móžem to teraz skúsiť ja? Keď už sa lord Zbožný uráčil to priniesť a použít…“
„Markos najprv,“ povedal Grimm.
Fialová kravata ignoroval urážku Modrej, nechal si ošetřit palec a potom dokladné utřel krv z posvátného amuletu. Sluha doniesol čistu břitvu pre Marka.
Opatrné si ju obzeral. Rúčka bola zo slonoviny alebo podobného materiálu. Na vyleštenej čepeli bolo niečo napí saně – zvědavosť ho přinutila zobrať břitvu do ruky.
S pýchou vyrobené vo Vilgothe 1882. Rovnaké šlová bolí vyryté na prakticky všetkom, čo Markos vlastnil.
Nějaká dětinská čásť v ňom chcela vedieť, ako velmi je břitva ostrá. Ani necítil, kedy sa dotkol čepele – zrazu sa na jeho prste objavila kvapka krvi, tak ho rýchlo přesunul nad mincu.
Na zlaté vyzerala jeho krv rovnako ako krv Muža s fialovou kravatou. Doteraz pololežiaci rojalisti sa posadili a sledovali.
„Má to zmodrieť?“ spýtal sa Markos.
Kvapka sa přesunula doprostřed mince a tam sa rozliala.
„Barsandská hviezda?“ spýtal sa Muž s oranžovou kravatou.
„Nie, to je Kříž Štyroch božstiev,“ vyhlásil Veltan, „Ranov kříž.“
„Má v sebe Ranovu krv,“ povedal Muž s fialovou kravatou.
Markos nereagoval, len hladel na útvar, ktorý jeho krv vytvořila na zlaté a premýšlal, aké kúzlo za tým musí byť.
„Nech žije Ran – nech žije král!“
„Vy chcete zvrhnúť republiku,“ Uvědomil si s oneskorením Markos.
„Ranova ríša stále stojí,“ vyhlásil Veltan, „a bude existovat‘ tak dlho, ako Ranova línia – tak hovoří proroctvo. My sme nezabudli. My sme zostali věrní. Jedině jeho potomok má právo vládnut‘ jeho říši – prezident Black nemá nijaký nárok, zvolený či nie.“
„A čo moje štúdium?“ spýtal sa Markos.
Tá otázka Veltana a jeho priatelov zaskočila, ale Grimma nie.
„Vyměňuj troch naj dóležitej ších králov v ranskej historii,“ povedal.
„Ran Prvý,“ povedal Markos, „pretože je to Zakladatel‘ a Otec národa. Simon Velký, za ktorého panovania vyvrcholil tisícročný zlatý vek a potom ho zavraždili Vilgothčania, vrhajúc tak ríšu do chaosu. Barion Prvý, ktorý z neho vyšiel ako víťaz a obnovil krajinu.“
„Tiež známy aj ako Ran Znovuzrodený,“ připomenul Muž s fialovou kravatou.
„To si aj ty, Markos,“ povedal Veltan, „máš jeho krv a práve teraz ťa ríša potřebuje rovnako ako vtedy po Dvojstoročnej vojně. Krajinou lomcuje hospodářská kríza, východně provincie sa túžia osamostatnit‘ a Vilgothčania… no, existuju.“
„Hlavné město je prehnité korupciou a zradcami,“ doplnil pán Grimm.
„Všetko preto, lebo v barsandskom paláci sídli muž nehodný trónu.“
„A ja sorn?“ spýtal sa Markos.
„Máš to v rodině,“ povedal Veltan.
„Nebudeš sám, prirodzene,“ povedal Grimm, „budeme s tebou, aby sme ti vo všetkom pomohli.“
„Dokážete si představit‘, čo všetko by sme mohli dosiahnuť s ním na tróne?“
Nakoniec sa on a pán Veltan dohodli. Markos pojde s nimi do Kingsportu, kde sa zhromaždia všetci zástancovia monarchie a spoločne rozhodná, či je skutečným Barionovým dedičom.
Markos si na svoje vlastně zdesenie na túto myšlienku zvykal bleskovo rýchlo – a na pohodlie, ktoré s nou prichádzalo. Komandovanie sluhov, hodvábne košele, pravá damathrijská čokoláda a tisíc dalších veci o ktorých ani nevedel, že mu chýbajú. Počas cesty vlakom – prvou triedou – ho oslovovali Vaša Královská Výsosť a jemu sa to nesmieme páčilo.
Čím viac nad tým rozmýšlal, tým váčší zmysel to dávalo. Všetko hola práca náhody – niekto skrátka musel byť dvestoštyridsiaty piaty. Kedykolvek začal mať pochybnosti, Veltan ho uistil: „Pochybnosti sú známkou inteligencie.“
Hoci nikto z nich nepochyboval, že z neho bude skvělý vládca, dostávalo sa mu nepřetržitého prúdu rád a odporúčaní. Nestačí, aby bol dobrý král‘ – on musí byť ranský. Nie dobrý, lepší, ani najlepší – ranský.
Ranský král‘ by provinciu Vilgoth buď zrovnal so žernou alebo zdvojnásobil pre nich dané a vyriešil tak hospodársku křížů. „V pátnástom storočí zradili vášho předka a podia toho by sa k nim Vaša Královská Výsosť máli správať,“ povedal Muž s hnědou kravatou.
Ranský král by obnovil armádu na stav pred Velkou vojnou a vrátil ríšu medzi velmoci. „So silným vodcom na tróne by východným provinciám ani len nenapadlo osamostatnit‘ sa,“ vyhlašoval Muž s modrou kravatou.
No predovšetkým – ranský král by vedel, komu věřit‘. Monarchisti mu ponúkali svoje dlhoročné skúsenosti s vládou a přisahali věrnosť až za hrob, pokial‘ by im bolí vrátené ich tituly a državy, ktoré tak hrdinsky bránili při páde královstva aj vo vojnách predtým.
„A čo by ste odo mha chceli vy, pán Grimm?“ spýtal sa Markos, keď si jeho hlavní podlizovači dali krátku přestávku.
„Aby Vaša Královská Výsosť vládla dlho a šťastné, samozřejmé,“ povedal Grimm.
„A ako sa vám móžem počas svojej dlhej a šťastnej vlády odvďačiť za vaše věrné služby? Určité aspoň tých desaťtisíc, za ktoré ste mi zachránili život…“
„Pokial by mi Vaša Královská Výsosť umožnila veme slúžiť aj naďalej, nič viac by som nežiadal,“ povedal Grimm.
„Vzhladom na to, že krála zabili aj s celou rodinou mu vaše rady zjavne nepomohli.“
„Ak Vaša Královská Výsosť dovolí, poznamenal by sorn, že práve mnou zabezpečené informácie umožnili vášmu predchodcovi udržať si trón tridsaťšesť rokov.“
No, ak chcel len zlato a titul ako ostatní, prečo nie? pomyslel si Markos.
„Čo by ste mi poradili ako prvé, lord Grimm?“
„Vyberajte si len takých priatelov, ktorí vám pomáhajú dosiahnuť vaše cíele.“
„Nemyslíte si, že je riskantně zhromaždiť všetkých jeho podporovateíov na jednom mieste?“
„Chlapec musí vidieť, že stojíme za ním, lord Veltan. Je to princ. Kedy vylezieme z dena, ak nie teraz?“
Pán Veltan vlastnil v Kingsporte ovela vačšie sídlo než v Narthane. Obklopený rozlahlými záhradami stál trojposchodový palác v modemom neo-ranskom štýle s výrazným vonkajším zdobením a obrovskými zložitými oknami, ktoré přestavovali nesmieme plytvanie teplom.
Markos nikdy neviděl tolko automobilov, tobóž nie limuzín, ako bolo zaparkovaných pred hlavným vchodom, a ani taká velká miestnosť, ako bol plesový sál na dmhom poschodí, kde Veltan a Grimm vítali hostí.
Južanskí plantážníci tvořili len malú čásť rojalistov. Bolí tam bývalí šlachtici zo všetkých kútov říše – staří generáli z Dallrandu v uniformách monarchie, zbavení hodností prezidentem Blackom; holohlaví kňazi zo Settawarku a ortodoxní ranisti uctievajúci krála Rana ako boha; Barsandčania ako pán Grimm, ktorí převrátili kabáty a teraz chceli znova, k hlasnej nespokojnosti tých, čo změnou režimu přišli o svoje majetky… Dokonca aj pár lordov z Východnej provincie.
Markos sa mal zadal‘ držať bokom a sledovat‘. Aj tak si připadal ako votrelec. Malá armáda sluhov sa starala o občerstvenie a při pohlade na červené víno z Pelantaru si Markos spomenul na svoj ho otca. Kte vie, čo asi robí teraz?
Kiež by tu bol a poradil mi, pomyslel si Markos.
Vtedy ho z myšlienok vytrhlo cinkanie o pohár. Pán Veltan sa dožadoval pozornosti.
„Vážení páni,“ povedal, pretože žiadne dámy přítomné neboli, „moji priatelia. Úprimne sa vám všetkým ospravedlňujem za spósobené nepříjemnosti, keď som vás zvolal tak narýchlo, ale věřím, že mi bude odpuštěné, keď uvidíte dóvod na vlastně oči.“
Luskol prstami a Markos vyšiel na malé pódium. Najmenej stovka hláv sa otočila na neho a výraz každej z nich sa pýtal: prečo ten mladý plýtvá našim časom?
On ich pohlady ignoroval ako najlepšie vedel a našiel medzi nimi pána Grimma, který mu věnoval povzbudivý úsměv. Teraz přesně ako sme si to nacvičili, hovořil.
„Moje méno je Markos Narian,“ zvolal, aby ho každý dobre počul, „a pochádzam z rodu Rodricka Kinrana. Som posledný žijúci potomok krála Bariona Prvého Barsandského a lady Karan z Kingsportu, právoplatný vládca velkej Ranskej říše.“ –
„Kinran,“ zopakovala šeptem stovka mužov naraz.
„Všetci sme sa modlili, aby sme znova počuli tieto šlová,“ povedal jeden z najstarších mužov v miestnosti, s dlhou a udržiavanou bradou, „rodokmen, který si nám předložil, je pósobivý, lord Veltan. No móžeme si byť istý, že tento mladý muž má v sebe krv nášho slávneho vodcu?“
Stařec ukázal rukou a všetky hlavy sa otočili k stene na opačnom konci.
Vtedy si Markos Uvědomil, že sa nepozerá na stenu, ale na gigantickú malbu znázorňujúcu Rana Zakladateli na vzpínajúcom sa koni, meč namierený k slnku, ktoré oslepuje jeho nepriatelov a on víťazí v bitke o Vespen – na mieste, kde neskór založí město Kingsport.
Z postavy na obraze žiarila sila aj svatosť, mužnost aj múdrosť – Markos by nenašiel podobnosť so sebou ani pod lupou.
„Tu je dokaž.“ Veltan vybral amulet Bariona Prvého, Markos obřadná dýku a tentokrát zařezal hlboko. Lordi viděli, ako jeho krv kvápe, ako dopadá na zlato a vytvára obrazec Ranovho kři ža. Veltan odo vzdal amulet davu a muži v predných radoch spokojné přikyvovali.
„Mimo toho princ Kinran vyštudoval Ranovu univerzitu v Narthane,“ povedal pán Grimm, diplomaticky vynechávají či išlo o historickú, alebo teologická fakultu.
„Dokáž to!“ ozvalo sa odniekiaT a Markos na eh vilu zapochyboval – nezavolal to jeden z našich?
Odpovedal citátmi Loriana Láskavého, Milrana Mierotvorcu, Sidiana Stavitela a Zeliana Zákonodárců. Roky stádia dějin Ranskej říše sa vyplatili – dokázal by hovoriť hodiny o každom vládcovi z dynastie Prvých králov.
Starec si zadumané hladil svoju dlhú a udržiavanú bradu.
„Tak ako bol Barion Prvý znovuzrodeným Ranom, tak sa náš spasitel‘ vrátil v čase znova, keď ho najviac Potřebujeme,“ povedal Grimm.
Kingsportskí rojalisti stále neboli dostatečné přesvědčení. „Nielen krvou, ale i mečom je skúšaný král,“ vyhlásil nakoniec Starec.
„Mám proti niekomu bojovať?“ zděsil sa Markos. Iste bol mladší a Silnější než ktokolvek z nich, ale o šermiarstve nevedel vóbec nič.
„Nech Ranov meč rozhodne, či přijme vášho princa,“ povedal Starec, nepočujúc Markovu poznámku, „lord Grimm – máte tú česť.“
Dvaja sluhovia priniesli do sály starožitná truhlicu. „Keď po konci Velkej vojny popravili králá Bariona Tretieho,“ hovořil Starec, zahal‘ čo Grimm odomykal truhlicu, „podařilo sa nám z hlavného města zachránil najváčší z našich pokladov.“
„Meč, kterým Ran Svátý přivolal slnko,“ povedal Muž s modrou kravatou.
„Meč, kterým Ran Zakladatel‘ zjednotil ríšu,“ povedal Muž s oranžovou kravatou.
„Meč, kterým Ran Prvý začal najváčšiu kapitolu našej historie,“ povedal Muž s růžovou kravatou.
Teraz ho Albert Grimm rukováťou napřed ponúkal Markovi.
Při pohláde takto zblízka Markos stratil odvahu dotknúť sa ho. Ten meč patřil otcovi národa. Ranova kliatba si vzala život každého, kte sa dotkol jeho meča a nebol hodný. Čo ak predsa len nie je potomkom krála Bariona?
Ticho v miestnosti sa predlžovalo.
Pán Grimm sa ho pokúsil posmeliť úsmevom, ale nefungovalo to.
„Vezmi si ho,“ šepol Veltan, „nemáš na výher.“
Bola to pravda.
Už si stihol znesvdtiť jednu relikviu.
Natiahol ruku a už sa ho takměř dotkol, keď sa centimeter od povrchu zastavil. Zdvihol zrak a pozřel sa, ako Ran drží svoju zbraň na obraze. Zhlboka sa nadýchol, uchopil rukovať ako najsilnejšie vedel a potiahol k sebe.
Meč vykízol z pošvy celkom l’ahko. Moment hlavy vystriedal moment hrózy, keď pocítil hmotnost zbraně. Dlhá čepel sa začala prevažovať dopředu a vykrúcala mu zápástie.
V poslednej chvíli přesunul váhu na celá svoju ruku a meč mu nevypadol.
Až vtedy vydýchol – a spolu s ním všetci monarchisti a ranisti v sieni.
„Máme krála!“ zvolal Muž s hnědou kravatou.
„Nech žije Markos Prvý! Nech žije Markos Kinran! Nech žije Ran!“ volali.
On ich nevnímal – Ranov meč si pýtal jeho pozornosť. Sedemdesiatcentimetrová čepel sa leskla vo svede žiaroviek ako by ju odliali zo zlata, záštita bola vykládaná diamantmi a vystupoval z nej kříž Štyroch Božstiev. Nádherná zbraň.
„Podia legendy v rukách krála dokázal Ranov meč krájať ocel,“ povedal ktosi.
„Užitečná vlastnost‘, až budeme bojovať proti vilgothským železiarom!“ súhlasili další.
Grimm neváhal a položil pred neho svoj kufřík. Markos chytil meč oboma rukami, zapřel sa celou váhou a přerazil kov ako máslo.
„Nech žije princ Kinran!“ ozývalo sa v sieni.
Po chvíli sa lordovi Veltanovi podařilo upokojit‘ mužov. „Priatelia,“ zvolal, „dnes končí Ranská republika! Na trón v Barsande usadne právoplatný král, obnovíme Ranská ríšu do celej jej slávy a získáme spat, čo nám vzali. Zajtra začina druhý Zlatý věk!“
A následoval potlesk, blahoželania, sluhy, lichotky, pátolizačstvo, ďalšie prejavy a přípitky na nového krála. Markos sa nikdy necítil lepšie a meč z ruky nepustil ani na sekundu.
Únava a alkohol nakoniec vykonali svoje a Veltanovo sídlo sa utiahlo na spánok.
S výnimkou Alberta Grimma – on stále sedel a dumal v hornom salóniku v kresle naproti chrápajúcemu Veltanovi.
Neřád robil velké rozhodnutia. Sledoval a prisposoboval sa. Lenže niekedy bolí sily príliš vyrovnané a vtedy si mal on, najbohatší muž Barsandu, vybrat‘, akým smerom sa budú vyvíjať udalosti.
Po tisícom uvážení všetkých možných scenárov žebral svoj zničený kufřík – kožený, s dubovým rámom a tenkou vrstvičkou plechu – a s tichou túžbou po schopnosti předvídat budúcnosť sa pobral na žádná terasu. Tam zadal kód 4-6-5 – rok úmrtia Rana Prvého – a vybral upravený revolver s rozšířenou hlavňou a jediným nábojom.
Obloha sa na moment rozjasnila ako za bieleho dňa.
O pár sekúnd neskór masívna vilgothská vojnová vzducholoď zostúpila z mrakov.
Hluk rojalistov zobudil, ale už bolo príliš neskoro. Vilgothskí vojáci vstúpili do sídla všetkými vchodmi, systematicky prečesávali jednu miestnosť za druhou a vreckové derringery a revolvery šlachticov nemalí šancu proti puškám a bmeniam.
Posledná skupina, vedená lordom Veltanom, sa úspěšně zabarikádovala aj s princom na najvyššom poschodí.
„Musíme Vášu Výsosť dostat‘ do bezpečia,“ opakoval stále, „dostat vás na sever. Áno, tam sú stále priatelia, tam je viera v Ranovho dediča silná…“
Bránili sa přesně páťdesiat osem sekúnd.
Albert Grimm kráčal Veltanovými záhradami k miesto, kde vzducholoď přistála na květinových záhonoch. Nákladový priestor bol otvorený, posledně výstřely odzneli a Vojáci sa postupné vracali na palubu.
„Lord Zering?“ zavolal smerom k mužovi, kterému salutovali dóstojníci.
„Rád vás vidím, pán Grimm,“ povedal vládca Vilgothu, mladý lord, kterého vlasy už stihli začat šedivieť.
„Nápodobné. Ako sa má vaša žena?“
„Bohužial‘, Jessica nemohla prísť a pozrieť sa. Škoda. Váčšinu týchto mužov nenáviděla osobně.“
O tom Grimm nepochyboval. „Ste si istý, že sa nikomu z nich nepodařilo uniknúť?“
„Oblasť máme pevné uzavření,“ povedal Zering. „Dobrá práca.“
„Ďakujem.“
„Vždy sa tak 1’ahko obrátíte proti svojím priatelom, pán Grimm?“ zaujímal sa Zering.
„Nie sú to moji priatelia, ak mi nedokážu pomoct‘ získat‘, čo chcem,“ vyhlásil Grimm.
Vtedy si všimli, ako sa k nim z domu blíži dóstojník. „Pane,“ odsalutoval, „narazili sme na osobu, ktorá nie je na zozname. Ako s ním máme naložiť?“ Dóstojník ukázal za šeba, kde dvaja další vojáci viedli mladíka snažiaceho sa vykrútiť z ich zovretia.
„Pustíte ma!“ kričal Markos. „Ja som váš princ! Prikazujem vám to!“
„To je on?“ spýtal sa Zering.
„Kte?“
„Dědic.“
„Nie,“ povedal Grimm.
„Ano,“ povedal Markos.
„Zastřelit,“ zavelil Zering.
„Počkat‘,“ zastavil ho Grimm, „je to este len chlapec.“ Zering si Marka znova premeral. „Máte pravdu. Bez podpory šlachticov nepředstavuje hrozbu. Zložte zbraně.“
„On nikdy nebol hrozba,“ mávol nad ním rukou Grimm. „Takže ja nie som Ranov dědic?“
„Dovol mi niečo ti vysvětlit‘, chlapče. Ran Prvý žil pred tisícpáťsto rokmi. Spočítaj si, kol’ko je to generácií,“ Grimm sa otočil k Zeringovi, „dnes má v sebe Ranovu krv polovica říše. Máte v úmysle ich zabit‘ všetkých, lord Zering?“
„Takže ten rodokmeň…“
„Bol pravý,“ povedal Grimm.
Markos bol zmatený. „Ale potom ja sorn…“
„… len nástroj ako přilákat‘ rojalistov na jedno miesto. Naozaj si si myslel, že by som zveril budúcnosť krajiny dieťaťu?“
„Moja krv je krv Prvých králov, ktorí priniesli říši blahobyt!“
„Rovnaká, z ktorej vyšli aj šialenci a diktátoři počas obdobia Druhého temna. Nerobí z teba lepšieho člověka…“ Grimm sa otočil k Zeringovi, „dajte mi týždeň a ja vám nájdem následníkov trónu, kol’ko potřebujete.“
„Veď je to Vilgothčan!“ zvolal Markos.
„Ano, to sorn. Okrem toho som vyštudoval ekonómiu, mám skúsenosti s vládnutím, diplomaciou a vedením vojny hospodárskej, pozemnej, námornej aj leteckej… A ty mi chceš povedať, že si vhodnějším kandidátem ako ja?“ povedal Zering. „Tato krajina sa niti do záhuby – a prečo? Lebo každý si myslí, že len Ranov potomok a len z Barsandu móže vládnut‘… ale ja to změním. Až bude najbohatšia provincia hlavným městem, povediem ríšu do nového Zlatého veku, vybudovanom na základoch z ocele a deja.“
„A všetci budeme profitovat.“ dokončil Grimm.
Markos si představil ako vilgothské armády pochoduj ú ulicami Narthanu.
„Netvár sa tak zničené, chlapče. Dnes sme zabili polovicu našich nepriatelov, tak čo keby sme si spolu připili južanským zlatým na budúceho krála?“ navrhol Grimm.
„Pokrai‘ si Jeho Výsosť přestane nárokovat‘ trón,“ usmial sa Zering, „možno by som ťa aj zobral do Vilgothu. Továrně Zering Industries bera každého a máme aj univerzitu. Připadne ako voják by si zarobil desať zlatých ročně, tdko nikde nedostaneš.“
Fakt, že mu Zering práve ponúkol prácu, bol drvivejší než všetko povedané predtým. On bol pre nich nikte.
„Chcel by som vidieť svojho otea,“ povedal nakoniec Markos, „pracuje v Pelantare, vo Falanearskom královstve, posiela mi peniaze na štúdium. Rád by som ho navštívil… a už nikdy sa nevrátil.“
Zering a Grimm si vyměnili rozpačité pohlady.
„Chlapče… je mi to 1’úto, ale tvoj otec je mrtvy,“ povedal Grimm.
„Ako? Ako dlho?“ spýtal sa Markos.
„Pochop, prosím, že keby si neštudoval na univerzitě, ostatní rojalisti by sa o tebe nedozvěděli. Nevěřili by mi, že by som ťa dokázal nájsť – a na univerzitu si nemohol ísť bez peňazí, ktoré by bez listov zase vyvolali podozrenie u teba.“
„Zomrel vo vojně. Je mi to 1’úto,“ povedal lord Zering.
„Vy ste tú vojnu rozpútali!“
„Ano – s požehnáním tvojho příbuzného, krála Bariona Tretieho… stoj! Kam utékáš?“
James Zering nestihol dokončit‘ vetu a už Markos bol přec. Sledovali, ako utéká mladík, ktorý v ich přítomnosti už nemohol vydržať ani minútu a bolo mu jedno, či ho zastrelia alebo nie. Celou bytostem sa túžil dostat čo najďalej.
„Nechaj ho,“ poradil Grimm, „čo asi urobí? Vybuduje armádu?“
Obaja muži sa rozosmiali.
To si buď rámky istý, že dno. Mám ten najčistejší póvod a viem, ako to dokázat‘. Nevěrim, že dostali všetkých. Našla sa jedna skupina a nájdu sa aj další, ktorí mi pomoiu. Zering ešte uvidí, coho je krv Ranova schopná. Toto je stará krajina – plná spomienok… a veriacich.
Nech žije Ran.