Zabuchol som za sebou dvere. Mohol som ich nechať s jemným syčaním a šúchaním sa o vyleštené parkety pokojné zasunúť za mojim chrbtom. Nie! Mal som chuť nimi buchnúť. Vzbúriť sa. Nech sa susedia sťažujú!
Nik ma nečakal. V byte sa ledva počuteľnou, tlmenou vibráciou připomenula čistička vzduchu. Přepadla ma představa rodinky z reklamných pútačov. Pribehol by ku mne vyčesaný pes. Vykrmený konzervami „z tých najlepších surovin pre vášho miláčika“ a s vrtiacim chvostem by sa na mna vrhol. Išiel by mi po hlavě usilujúc sa vylízať mi každý jeden upchatý pór na tváři. Možno by som mu pre radosť nastavil ucho. Potom by přiběhla vždy upravená manželka s afektovaným úsmevom:
„Aaaach, zlatko, už si doma. Aký si mal den?“
„Normálny.“
Odpoviem si sám a môj hlas zarezonuje na sterilně bielych stenách. Rukami zahrám pantomimu snažiac sa odsunut‘ rozšanteného psa.
Záznamník v rohu medzi vstupnou halou a otvorenou americkou kuchyňou bliká. Lahostajným hlasom ho poprosím:
„Přečkaj odkazy.“
Zareaguje jemné chraplavým ženským sopranom. Chvílu mi trvalo, kým som ho na sieti našiel a nahrál ho.
„Prvý odkaz, dvadsiatehodruhého marca dvetisícšesťdesiatpáť, o… desať hodin tridsaťdva minut – Noam, tu je teta Mathildě. Ako sa máš, chlapče? fráve som sa rozprávala so sestřičkami. Vraj bol o tebe článok na sieti, velmi dobrá kritika. Mal by si sa zastavit‘ a niečo nám tu připravit. Ozvi sa. Budeme sa těšit.“
Mathildě jednoznačné stárnutím nestráca ani na sociabilite, ani na chuťových buňkách. Na budúci týždeň nemám nič v pláne.
„Druhý odkaz. Dvadsiatehodruhého marca dvetisícšesťdesiatpáť, o… jedenásť hodin sedemnásť minut – Dobrý den, pán Lin. Tuje sekretariát riaditera Asociácie pre vesmírný výskům. Pán riaditel‘ připravuje súkromnú recepciu vo svojej rezidencii pátnásteho apríla a rád by využil vaše služby. Zavolajte nám prosím, či ste k dispozícii…“
Následovalo dalších pat‘ odkazov. Váčšinou pracovně. Na dva z nich som sa chystal reagovat‘ po horúcej sprche. Jeden, reklamný, som si rezervoval na neskór. Ak by sa im náhodou znovu podařilo dostat‘ cez protireklamný fiker. Musel som popremýšlať nad vhodným spojením slov, aby im přišlo nevoíno už len při pomyšlení na číselná kombináciu pripomínajúcu moje telefónne číslo.
Páčilo sa mi pracovat‘ slobodne. Nezniesol som nad sebou osobu považujúcu sa za cosi viac. Len preto, lebo mala za sebou roky štúdia na prestížnej univerzitě. Absolventi nasáčkovaní v kostýmoch na mieru sa správali ako členovia mafie. Rovnaký štýl obliekania, rovnaké autá, rovnaké sexi sekretářky, rovnaké reprezentativně manželky venujúce sa charitám a rovnako zahmlený počet zahraničných bankových úctov. Obrovské chapadlá sa rozprestierali nad spoločnosťami a pozíciami, ktoré zaváhali mocou.
Aj ja som mal talent. Moje nadanie spočívalo v zmysloch. Vždy som počul, cítil, videl a nahmatal viac ako ostatní. Při přípravě jedál to móže pomoct! Vytvořil som si reputáciu. Stačilo mať správných hostí v správny moment a hlavné dobru kritiku na sieti. Večere na kíúčik. Priamo u vás doma, jedálny lístek podia vášho výběru alebo to necháte na výběr špičkového šéfkuchára. Teda na ten mój. Po vzájomnej dohodě. Stále záleží na zákazníkovi a jeho chuti!
„Nie! Za taká cenu vám tie hrůzovky nekúpim. Je to na vašu škodu. Obrátim sa na iného dodávatera. Ten bude určité spokojný, že Noam Lin…“
„Uno momente, momente… práve mi asistent dává signál, že kurz klesol. Budem vám ich moct‘ doručit‘ za osemnásť.“
Obrátil som hlavu a pousmial sa tak, aby to vo fóne nebolo vidieť. Niekedy stačilo vyslovit‘ správné méno. Starostovi hostia si o týždeň vychutnajú jemná tvarohová pěnu s tenkými plátkami bielej hluzovky. Keď bolí financie, bolo aj čím očariť obecenstvo. Biele hruzovky vo Francázsku vymizli a zazobaní labužníci si ich nechávali dovážať z Talianska. Dvesto Eeuro za sto gramov ich neodradilo od žiadostivosti. Či to robili už pre naozajstný zážitek spojený s explóziou chuťových buniek alebo len pre možnosť vyhnáť sa nechutnému prikrášFovaniu v kruhu známých. Zapojit‘ sa do diskusie o tom kte a kedy ochutnal vzácnu a luxusně Specialitu. Mal som radšej tých prvých. V ich očiach sa zračil při degustácii aspoň náznak snahy o porozumenie. Záblesk koncentrácie. Na chvílu sa vrátili do dětských čias, snažili sa nájsť tie správné šlová, aby sa zapáčili. Chvilka zaváhania. Má to tak chutiť, mám to tak cítit alebo…? Zmysly sa nedaj a dokonale opí sat, ak vám chýba skásenosť, nadnesenosť a štipka naivity. Ako niekto, kte sa dotýká, vidí a ochutnává potravu po prvýkrát. Buňky skazené prvotriednymi modemými produktami nerozoznajá skutečná chuť zeme. Ústná dutina naučená na sterilné a sterilizované potraviny nevie ocenit‘ ani čerstvé kravské mlieko. Eště vlažné, husté a peniace. Lahodné zaváňajáce kravou.
Na okná dopadali hlučné kvapky. Načechrané sivé oblaky viseli sťažka nad horizontem, nad prelievajácimi sa mořskými vlnami. Prešiel som prstem po skle, akoby som chcel sledovat‘ neustále sa meniacu líniu medzi oblohou a morom. Ostala na ňom křivka podobajáca sa zápisu kardiogramu. Mal by som povedať Marie, aby sem zašla častejšie. Otřel som zašpiněný ukazovák o pracovné nohavice. Vytiahol som ich z otcovej skrine. Všetko ostalo na svojom mieste. Domdýchal minulosťou. Mal som pocit, že sa len na chvííu zastavil. V momente, kedy obaja odišli. Zahmlená spomienka, na ktorú sa snažíme zabudnut‘ ako na nočnú moru predchádzajúcej noci. Zvykol som im priniesť íTašu vína olepeného etiketami ocenění z rázných vinárskych salónov. Alebo posledný gurmánsky výstrelok, o ktorom mohli čítat len na sieti. Čakal som na ich reakcie. Těšil som sa na ich očarenie a uspokojil sa s úsmevom a větou, kterou nechceli urazit‘:
„Nie je to zlé.“
Ak by to z úst vypustil mój klient alebo kolega, vyšplechol by som na neho všetkú trpkosť sklamania odborníka. Okořenil to podpichnutím o neschopnosti a nedostatku talentu. Popřípadě to dochutil pohladom plným pohřdania. V přítomnosti rodičov som načieral do nevyčerpatelnej žily v bani empatie.
Potřeboval som sa prej st. Pre větrat si hlavu, nechať mořský vietor nasiaknutý sofou s tónom ropy vliezť do mójho vedomia. Pod kameňmi sa už dávno neschovávali drobné kraby. Po odlive ostávali na pláži len prázdné ulity ako vrstva rozbitých škrupín. Zvrtol som sa k útesu, z kterého som kedysi veselo skákal do hlbín. Pod dohladom pomyselných němých očí som si sadol na váčší kus skaliska. Zvykol som prevraciať kamene uviaznuté na pobřeží. Obracal som ich na druhý bok. Všetko potřebuje rovnováhu. Preliačina, ktorú za sebou zanechávali, sa rýchlo napínala vodou. Hustou olejovitou kvapalinou. Hrála farbami ako mýdlová bublina. Pozostatky explózie na jednej z ropných platform v Severnom moři, Piper Beta. S rizikom sa rátalo. S příčinou už menej. Osemdesiattisíc barelov ropy za deň. Počas troch mesiacov. Zahladím sa v diarke na vysoké komíny a skvrnu mohutnej budovy. Továreň na spracovanie zozbieranej ropy dočasné priniesla do regiónu zaměstnanost. Dobrovolníci prichádzali z celého Francúzska. Najváčšia ekologická katastrofa za posledných tridsať rokov udusila, polepila, spálila nespočetné množstvo mořských vtákov a more vyplavovalo nafúknuté mrtvoly rázných druhov rýb. Postavy sa čaptavo, nemotorné premiestňovali v čiemom blátě a zbierali hrubé, mastné kusy blata. Priemysel prišiel s inováciou výhodnou pre obidve strany. Čistenie pláže sa oplatilo. Čím bol piesok nasýtenejší ropou, tým bol lepší kurz. Zavrtal som nervózně topánkou do zeme. Do nosa mi udřel ropný výpar. Továreň slepo žmúrila rozbitými otvormi smerom k nedalekému městečku. Dobrovolníci odišli, filtrovanie znečistěného piesku už nebolo rentabilné. Vnútrom budovy sa preháňal prievan.
Uspokojovanie ludskej, neuhasiteínej spotřeby ropy vrtmi v hlbkach váčších ako paťtisíc metrov pod hladinou mora sa oplatilo len nakrátko. Potom přišli na rad alternativně energie. Ropné spoločnosti vytiahli karty koncesií skúpených pred rokmi. Koloběh trhu sa nezastavil.
„Věděla sorn, že ich to zničí.“
Z myšlienok ma přebrala Marie. Zastavila sa, aby si ověřila, že mi nič nechýba. Po smrti rodičov ma přijala za svojím druhého syna.
„Prosím?“
„Tvojích rodičov,“ zopakovala mi netrpezlivo. „Pobrežie bolo ich životem. Po havárii akoby zomreli spolu s tunajším ekosystémom.“
S nevólou som sa vrátil do minulosti. Momenty strávené s otcom na pláži zberaním lastúr, mořských slimákov a iných potvor, ktoré mama věděla majstrovsky připravit, sa prelievali s neznesitelnými hodinami čakania v nemocnici. Lekári si nevěděli vysvětlit póvod otravy krvi u oboch rodičov. Tušil som příčinu, ale neodvážil som sa ju ponúknuť učeným lekárom. S vážnosťou člověka, který je přesvědčený o tom, že toho vie viac ako vy, by si ma len míkvo premerali.
„Priniesla som ti galettes.“
Marie nestárla. Isto sa za tým skrývalo pár kozmetických receptov starých mateří. Vede! sorn, že tvrdohlavo odmietala inovácie z oblasti priemyselnej kozmetiky. Vzal som jednu z palaciniek a nedočkavo som si ju vopehal do úst. Marie vyzerala zasněně. Tajně som ju obdivoval. Žila sama. Ak nerátam jej syna, Thea, postihnutého SOS (stratou osobnosti). Narodil sa s tým, tak ako vačšia čásť populácie. Počas posledných dvadsiatich rokov sa případy množili. Theo sa narodil do nášho světa, ale jeho duša bola stratená kdesi na polceste. Žil v paralelnom světě. V tom našom bol schopný robit len běžné automatické činnosti. Nositetev SOS společnosť medzi šeba začlenila a využívala na pracovně úkony vo fabrikách. Také, ktoré nemohli vykonávat‘ stroje. Vycvičili sme si ich ako opice. Na druhej straně, možno im tak bolo lepšie. Ktovie, či tam, kde uviazla ich duša, nebolo živšie. Lahostajnosť našej spoločnosti voči okolitému světu bolačoraz citelnejšia. Stratili sme nádej niečo změniť. Plávali sme vodami času ako duchom nepřítomné zvieratká. Hlúpe ryby snažiace sa uspokojit‘ len základné potřeby a pudy. Položil som jej ruku na drobnú dlaň.
„Ako sa má Theo?“
Věděl sorn, že šance na prebudenie sú minimálně. Vlastně som sa opýtal len zo slušnosti.
Odpovie mi s miemym úsmevom:
„Žiadna změna. Stále pracuje v tovární na spracovanie rýb.“
„Myslel sorn, že súkromný rybník tu zatvorili.“
„Zatvorili, ale len na pár mesiacov. Odkúpila ho sieť ekorybníkov z Norska. Ako keby Francúzi nevěděli chovat zdravé ryby!“
„Skúsim od nich kúpiť niekoíko kusov na ochutnávku. Co by si povedala na večeru?“
„Myslíš, že odmietnem známeho šéfkuchára?“ rozosmiala sa.
Stihli sme zničit‘ oceány predtým, než sme mohli vóbec pochopit‘ ich desatinu. Ryby sa stali luxusným produktem. Připravím pre Marie niečo extra. Podvědomě som mlaskol jazykom.
Čas oddychu uplynul. Vracal som sa počas bezmesačnej noci domov. Z každého kúta na mňa vial chladný vietor, číhali zvědavé oči. Netrpezlivo som přidal do kroku. Zhlboka som sa nadýchol. Představoval som si horúcu sprchu a šálku bylinkového čajů. Osvojil som si túto formu „meditácie narýchlo“. Zvázok klučov sa mi vyšmykol z rúk a padol na zem. Zaštmganie ma vrátilo do reality. Zvuk kovu bijúceho jeden o druhý, tvrdý dotyk lúdiaci příjemná melódiu. Nerozuměl som 1’ud’om zaslepeným plastickými čípmi. Pokrok, Noam, pokrok! Zohol som sa pre kluče a na chvílu som ostal přehnutý vo dvoje. Niečo mi prekážalo. Přehnané ticho přerýval potlačovaný zvuk 1’udského dýchania. Nádych, výdych, nádych… Znepokojené som sa obzrel za šeba. Pod pouličnou kamerou bol při múre zošuchnutý Tudský element. Spod tmavěj přikrývky neurčitej farby sa na mna ktosi díval. Zaostřil som zmysly a zaregistroval som v pohíade nezvyčajný výraz. Ten človék sa vrátil zdaleka!
Posadil som ho na pohovku potiahnutú vrstvou odolávajúcou skvrnám a prachu. Dotyk s nou bol nepříjemný, ale spínala účel. Sedel s vystretým chrbtom a jeho nohy tvořili so zvyškom těla pravý uhol. Každá buňka jeho těla kričala napátím. Potiahol som nosom a zacítil sladkastú vóňu strachu pretkanú notami pikantného korenia. Dalo sa to porovnat‘ ku karí koreniu s pár štipkami štiplavej papriky. Oči mu běhali po okolí, akoby ho len spoznával. Ako keby tie veci, ktoré vídáme každý den, nikdy predtým nezbadal. Odišiel som takměř po špičkách do kuchyně a priniesol mu pohár filtrovanej vody. Hladel do nej dlhé sekundy. Trpezlivo som mu pohár držal pred nosom, až kým sa mi ruka nezačala mieme triasť. Len vtedy si ho vzal a opatrné si namočil pery do jeho obsahu. Sadol som si k nemu. Usrkával si z vody a jeho oči ma sledovali ponad okraj pohára.
„Odkiaf si?“
Rýchlo mykol ramenom. Dalo sa to přirovnat ku křču. Atmosféra sa uvolnila. Vzduch v miestnosti bol o niečo dýchatelnejší. Cudzincov strach sa vytrácal. Vstal sorn. Nebolo by zlé, keby sa zbavil svojich špinavých handier. Na prvý pohlad som pochopil, že nešlo o bezdomovca. Vo vlasoch nemal zlepence, jeho pokožka vyzerala zdravo. Len to oblečenie připomínalo kapotu auta, ktoré přešlo tisíce kilometrov púšťou. Položil som vedla neho bavlněné nohavice, košeíu a papuče. Stihol som si ho premerať. Mal pravděpodobně moju velkost.
„Ďakujem.“
Posadil som sa do křesla. Nechcel som na neho civieť, tak som sa obrátil směrem k oknu. A vtedy mi začalo zapínat‘. V jednej z vědeckých revue na sieti som čítal o zriedkavých prípadoch prebudenia sa z SOS. Strach, dezorientácia… To minimum čo som si zapamátal by sedělo. Zachvátil ma pocit paniky.
„Pomóžeš mi?“
Překvapené som nadskočil. Až teraz som si Uvědomil; že jeho prenikavý pohlad ma chladil na 1’avej straně tváře.
„Ťažisko sa nachádza v prázdné, ktoré nás dělí.“
„777“
»* • • •
„1… 3… 434… 0.“
„To má byť nějaký kód?“
Začínal som uvažovat, či by som nemal zavolat‘ políciu. Možno ho niekto hladá. Možno sa práve v tej to chvíli snaží bytosť spátá nějakým spósobom s cudzincom, sediacim v mojej obývačke, zistiť, kde sa nachádza. Vrátim sa k prvej otázke.
„Odkiaf si?“
Zapřel do mna ešte hlbšie svoj pohlad. Chcel vo mne čítat. Zamrazilo ma až po končeky prstov.
„Charon je bránou.“
Prešiel mnou neúprosný meč zlosti. Přeťal posledný zvyšok trpezlivosti. Nasrdene som vyskočil z křesla.
„Přestaň rozprávať v hádankách. Kto si? A prečo sa ti vlastně snažím pomoct‘?! Vieš mi odpovedať na jednu, jednoduchá otázku?!“
Mlčky čakal, kým zo šeba vysypem frázy takou rýchlosťou, že som mal sám problém im porozumieť. Podobalo sa to skór na chrčanie, syčanie a brblotanie. Potom sa jeho tvář změnila. Opadlo z neho rúško pokojnej nepříčetnosti. Zaklipkal očami a nevinné mi adresoval pár slov.
„Veď sa ti to snažím vysvětlit.“
Kam ho schovat‘? Na sieti sa množili oznamy o nebezpečnom násilníkovi závislom na zakázaných, sadistických hrách. Hladalo ho zabal‘ len Francúzsko. Len?! Bolo jednoduchšie vystrašit‘ 1’udí a zamedziť tým, aby sa k nemu priblížili ako oznámit, že sa jeden z SOS prebudil. Zadal‘ netušili, že si památal odkiaf sa vrátil!
„Máš méno?“
„Památám si, že mi často opakovali Cyrian.“
„Vieš, Cyrian, pár dní móžeš ostat‘ u mňa. Ale obávám sa, že si príliš důležitý na to, aby na teba zabudli.“
Zvraštil čelo. Na chvífu sa mu pokrylo dlhou vráskou. Bol mladý. Hádal som mu osemnásť rokov. Niektoré úkony vykonával stále s určitou trhavosťou pripomínajúcou robota, ale relativně rýchlo získával plynulost a hlavné nepredvídavosť pohybov. Nadobúdalo to formu činnosti spojenej s premýšfaním a nie s funkciou mozgu na automatickém režime.
Z času na čas som sa objavoval v niektorej z renomovaných reštaurácií ako hosťovský šéfkuchár. Náhodný výběr vychádzal zo sieťovej lotérie. Moj manažér zistil ako pobláznit Tudí a vynikajúco to fungovalo. Miesta v reštaurácií, kde som sa mal objaviť, sa dražili s predstihom jedného roka a v rámci pár hodin bolo vypredané. Nenašiel sa ani ten najmenší kútik pre ďalšieho zazobaného labužníka. Jedálny lístek bol překvapením a zostavoval som ho podia nálady. Často v závislosti od toho, čo mi práve prefrnklo pred nosom. O niekofko dní som mal hostovat v reštaurácii L’Argile v Saint-Rénan na pobřeží Bretoňská. Kým susedia stihnú zalarmovať Štátny dozor, premiestnime sa s Cyrianom do rodičovského domu. Tam bude menej na očiach.
Marie bola celá bez šeba. Už dávno som ju neviděl takto pobehovať po celom dome. V jednom momente prebehla okolo mňa s prachovkou, o pár minút prefmdžala s tekutinou na umývanie okien. Z kuchyně sa ku mne připlížil závan skořice a vanilky. Roky nepoužívaná nára očividné odfukovala spokojnosťou. Cyrian sedel rozložený po celej dlžke pohovky a listoval v starých časopisoch. Vylovil ich z pivnice. Snažil sa dostat do šeba informácie o dianí za minimálně posledně storočie. Mal nepoškvmenú pamať a absorboval neuvěřitelnou rýchlosťou. Na chvífu som sa přistavil vo dverách, Marie sa konečně usadila a zbožné sledovala Cyriana. Nemusel som jej nič vysvětlovat, sama pochopila situáciu. Fascinoval ju bývalý SOS. Nádej pre Thea. Konečne niečo nové, nevídané v tejto diere. Asi som trochu žiarlil. Cyrian převzal moje miesto druhého syna.
„Noam, prečo si sa stal kuchárom?“
Zaskočené som sa pozřel do jeho zelenkavých očí. „Vieš, že som nad tým nikdy nepremýšlal?“
„Myslíš, že je úplnou náhodou čím sa človék v živote stane? Alebo máme na to vplyv?“
„Človék móže sledovat‘ model, který ho inspiruje a motivuje. Ale niekedy sa dostane do situácie, kedy si musí vybrat‘. Mohol som sa stať biológom ako mój otec. Vybral som si inú vedu.“
„Ty to nazýváš vedou?“
„A co je podia teba varenie, pečenie, dusenie? Chemickými reakciami. Spósobuješ reťazové reakcie, ktoré následné možú priviezť 1’udské chuťové buňky do vytrženia. Nie je to jedna z najkrajších vied?“
„Prečo nie,“ rozosmial sa.
„Ale počul sorn,“ kývol hlavou smerom ku kuchyni, odkiaí prichádzal diskrétny zvuk bublajúcej vody, „že si mohol byť aj masérom.“
„Hmmm, mohol. Ale radšej pracujem s čerstvým materiálem. Ten móžem formovat‘, stvořit‘ umělecké dielo. Ako masér by som musel niekedy ohmatávat‘ telá, z ktorých sa čerstvost‘ nedá vypracovat‘ ani zázrakom.“
Vybuchol do nákazlivého smiechu, čo primáte Marie nakuknúť do obývačky.
„Koláčiky sú už na cestě,“ zanótila.
„To je fajn. Čerstvé sú najlepšie,“ žmurkol som na Cyriana.
Na pláži nik nebol. Na mesiac február nič nezvyčajné. Dobiedzali do nás nárazy větrá a testovali náš odpor. Na chrbtoch sme máli nafúknuté farebné vetrovkové hrby.
Cyrian sa zohol pre rozdrtenú schránku akéhosi ulitníka. Pomádlil ju v rukách a otrčil predo mna mastné prsty.
„Čo sa tu state?“
„V Sevemom moři vybuchla vrtná platforma. Záchranným lodiam trvalo týždeň, kým sa k nej dostali. Kým zvládli situáciu, ropa sa vylievala do mora počas troch mesiacov. Porozprávam ti o tom viac, keď sa vrátim.“
Znepokojené ma schytil za predlaktie.
„Musíš tam ísť?“
„Veď je to len jeden den.“
„Nechcem byť sám.“
„Móžeš zavolat‘ Marie.“
Převrátil oči k zamračenej oblohe:
„Aby stále okolo mňa skákala: A nepotřebuješ toto? A hento? A nechceš tamto? Pffff.“
Veru, přete mi stačilo chodievať sem len pár týždňov do roka. Niekedy dokonca za jej chrbtom…
Rád som připravoval přísady, omáčky, zeleninu a maso vopred. Vďaka tomu som potřeboval menej pomocníkov ako ktorýkolvek iný „šéfkuchár“ stavajúci na svojej popularitě, ktorý na přípravy len dozeral a popřípadě ochutnával. Od Atlantického oceánu sa přibližovala tropická búrka. Jedna z tých, ktoré sa ohlašovali raz za páť rokov a boli schopné vyvrátit‘ stromy aj s koreňami. Dúfal sorn, že Cyrian neplánoval večernú prechádzku. Stál som pred oknom obráteným do dvora. Bol zarastený zelenou a po celom obvode orámovaný hrubým obrubníkom. Momentálně sa po ňom prechádzala čiema mačka. Akoby váhala zostúpiť do jedovato zelenej trávy. Elegantnými krokmi postupovala po obrubníku. Z času na čas sa zastavila, aby mohla zo dvakrát olízat‘ svoj ebenový kožúšok. Zabával som sa na nej. Hlavné, keď sa ocitla len na pár metrov od nerozvážného holuba. Rozhodol sa nevinné tam zosadnúť. Přidala do kroku, ale tak, aby to nebolo príliš vidieť. Tak, akoby sa jej akože vóbec nechcete ísť smerom k hlúpemu vtákovi. Holúbok si svoju situáciu zvážil a odletěl. Mačka sa na chvíte zháčila. Možno sa dokonca cítila trápne. Poobzerala sa dookola. Čo ak niekto náhodou zočil jej chabý pokus o lov? A pokračovala v promenádě rovnakým tempom. Potichu som sa zasmial. Ako odpověď ku mne dolaďte burácanie. Búrka sa neodvratné blížila. Sklonil som hlavu kjemnej tefacine a pokračoval v krájaní. Zotmelo sa. Nízké křiky na dvore sa začali ohýbat‘ pod nápormi větrá. O pár minút sa na okně rozpleštili prvé obrovské kvapky. Věděl sorn, že tropická búrka nepředstavuje žiadnu překážku pre mojich hostí. Labužníctvo a prestiž boli v tomto případe silnejšie ako pud sebazáchovy. Z coho vlastně máli mať strach? Ich autá připomínali obrněné transportéry. Ak by sa tie dali uniesť vichrem, začal by som sa triasť od strachu aj ja. Z diafky som zachytil zrýchlený dych a fučanie niekoho, kto nebol zvyknutý na běh. Dvere za mojím chrbtom sa zabuchli. Podia rytmu krokov a šušťania pohybov som spoznal Marie. Neobrátil som sa. Eště nie!
„Noam,“ vyplula udychčane zlomeným hlasom, „Noam, móžeš přestat‘ s krájaním a počúvať ma?“
„Napriek faktu, že ženy sú přesvědčené o tom, že majú len ony samé tú schopnosť… Aj ja móžem robit‘ dve veci naraž.“
„… Cyriana odviedli…“
Zvrtol som sa na opatku a pohlaď mi padol na roztrasenú bradu Marie. Přemočené vlasy sa jej nalepili okolo tváře.
„Chystala som sa za ním… či niečo nepotřebuje. Z dialky som viděla ako pred domom zastavilo auto. Vystúpili z neho traja muži, v typických kostýmoch… veď vieš. Spoznala by som ich v tej najtemnejšej diere. Ich zjav, vykalkulované pohyby… Cyrian sa vóbec nebránil. Následoval ich pokorné ako baránok. Chudáčik.“
Zovrel som nóž v pásti, až mi zbeleli hánky.
„Přišli traja, išli naisto. Poznali situáciu. Odkial, dočerta, věděli…?“
Sklonila previnilo hlavu.
„Bola som taká šťastná, že niekto sa z SOS dokáže prebudiť. Rozprávala som sa s kolegyňou, s kterou si veTmi dobre rozumiem a…“
Uvážlivo som položil nóž čo najďalej. Po nekonečnej chvíli ťažkého ticha som přikročil k Marie a napriek chuti schmatnúť ju za krk a zatlačiť, vzal som ju do náručia. Rozvzlykala sa.
Ovládol ma pocit bezmocnosti. Celý večer som robil veci automaticky, akoby som bol sám obeťou SOS. Párkrát som sa objavil v sále reštaurácie, zaželal hosťom dobrú chuť, počúval komplimenty. Naučené gestá, úsměvy, podávanie ník. Při prechádzaní okolo jedného zo stolov som kútikom oka spozoroval hosta, ktorý niečo ukazoval svojej partnerke na Tablette a rozrušené o tom diskutovali. Zaostřil som na obrazovku. „Násilník dolapený a zneškodněný. Počas vypočúvania kládol odpor…“
Ďalšia senzácia, ktorá bude pár dní zaměstnávat‘ 1’udskú konverzáciu. Cyrian určité žil!
Trvalo mi, kým som Marie našiel. Zaspala v šatni na hromadě veci, ktoré si tam hostia zabudli. Přikryla sa hnědým vlněným kabátom. Opatrné som ju preniesol do auta. Noc začínala blednúť, burácanie burky doliehalo už len zdaleka. Ružovkasté svitanie vytřčalo špičku nosa spoza horizontu.
Tušil sorn, že v miestnosti niekto je dávno predtým, než som zažal světlo. Věděl som aj kto to bol.
„Dobrý večer, pán Lin.“
Neodpovedal sorn. Nebolo čo povedať. Malo ísť o monolog, čakal som na pokračovanie.
„Vysvětlím vám v skratke, prečo som tu a očakávam len jednu odpověď. Nejde o výběr.“
Pohladom naznačil, aby som si sadok „Cyrian nám zvedl pár informácií bez přebytečných ceremonií, ktoré by mrhali jeho aj našim časom. Jednu, tú najdóležitejšiu, si však přenechal. Trval na tom, že nám ju odovzdá v příhodná chvífu. Počas letu. A trval na tom, aby ste tam letěli s ním.“
Prečo ja?
„Netušíme prečo vás chce mať na lodi, ale nemáme nič proti tomu. Misia je dóležitá a tá informácia je základom pre jej úspěch. Vzhladom na vaše povolanie, mohli by ste byť posádke celkom užitečný. Renomovaný šéfkuchár na palubě vesmímej lodě… Takú príležitosť nemá každý.“ Zahniezdil som sa.
„Nie som trénovaný na vesmíme lety. Je mi zle už len pri pohlade na húsenkovú dráhu. Ako…?“
Zasmial sa a mávol rukou.
„Rutina. Týždňová příprava, pár vitamínových injekcií, vakcín na odolnost‘ a proti kinetóze. Váčšinu času aj tak strávíte v kryogénnom spánku.“
Dosadol som tvrdo na matrac. Přenechával som situácii volný priebeh. Nemal som nič pod kontrolou. Dvere zablikali a ozval sa Cyrianov hlas.
„Móžem vójsť?“
„Vejdi, nešťastník…“
Sadol si vedťa mna. Prešiel pohladom dookola po hladkých, neosobných a kovovolesklých stěnách kabiny. Obrátil sa ku mne.
„Chcel som mať nablízku niekoho…“
„Aspoň zažijem dobrodružstvo a možno si oddal‘ priveziem pár nových, mimozemských receptov.“
Nadklonil sa a sťažka sa odrazil od postele. „Kryogenizácia je nastavená. Budeme spat‘ takměř osem rokov. Zobudia nás týždeň pred dorazením na miesto.“
„A Marie a Mathilde som povedal, že o pár mesiacov budem spät…“
„Prepáč… Pamätal som si šlová, čísla, ale nevedel sorn… Podia výpočtov je našim ciefom Plútó.“
V útrobách lodě rezonovali zvuky. Počul som monotónně vrčanie motorov, ale bol som jediný. Mal som pocit, že sa nachádzam v tele hmyzu letiaceho krížom cez vesmír. Zasvrbel ma chrbát ruky a mechanicky som si prešiel prstem po vypuklej jazvičke. Voperovali nám cíp na ovládanie funkcií na palubě lodě. Chcem otvoriť dvere? Stačí přiložil cíp k čítačke. Chcem sa připojit‘ k počítačů? Rovnaká procedúra. Chcem sa najesť, ísť na toaletu, zhasnúť světlo…? Slúžilo to nám, alebo iným na kontrolu každého pohybu?
Hl’adel som priamo pred šeba. Nádych, výdych, nádych… Ponořil som sa do hustej, mliečnej a chladnej tekutiny. Do vesmímej kryogénnej grenadíny.
„N‘ hy am… N‘ hy am!“
Z nezmeratel’nej dudky ma niečo volalo. Chladný, neženský nemužský hlas. Přitahoval ma aprebúdzal v každej bunke mójho těla zvědavosť. Stál som na avenue Champs-Elysées, v střede tej štvorprúdovej městskej dialnice, obrátený k Víťaznému oblúku. Názvyčajne natrieskaných chodníkoch přešlapoval na mieste dav 1’udí. Mali v tváři ten přiblblý, ohúrený výraz, ktorý som nikdy nevedel vystát‘. Nepřetržitý prád áut sa zastavil. Zamrzol v čase.
„N‘ hy am!“ zasyčal mi niekto nepříjemné blízko pri uchu.
Prebehol mnou nepříjemný pocit rozsievajúc zimomriavky až po končeky vlasov. Jedno z del, ktoré sa nachádzalo pred vitrínou butiku Disney Store, sa začalo chvieť. Spočiatku ledva badatelhé natriasanie sa měnilo na neovládatelhé zemetrasenie svalov. Muž v strednom věku mal jemné prešedivelé vlasy na spánkoch a jamku na bradě. Jeho oči sa změnili, ako keby ich pokryla vrstva inovate. Cez pootvorené ústa mu začala vyliezať hustá látka podobná kyprému cestu. Omráčený výjavom, sledoval som mlčky a bez pohnutia malíčkom. Zdalo sa, že hmota sa tahala k oblohe. K temnej, najčemejšej oblohe, akú som kedy videl. Paříž bol zalknutý vesmírným tichom. Len občas zašušťal dotyk zriedkavých hviezd s jeho šatom. Hmota zmizla a chlapové oči nadobudli matný odlesk. Jeho ruky padli bezvládné pozdíž těla Jeden, druhý, třetí… Postupné bolí postavy okolopochytené rovnakým trasením. Zo všetkých úst vytrčali biele opary ako zamrznutý dych, zváčšujúci sa amiznúci za horizontom.
Na palubě lodě nás bolo dvanásť. Okrem Cyriana a mna ešte štyria technici, dvaja piloti, traja vědci a lekár. Volal sa Joan a práve mi podával dávku vakcíny proti kinetóze. Ak som nechcel strávit‘ zvyšok letu s hlavou v kýbli, po prebudení ju bolo potřebné obnovil. Joan tvrdil, že počas kryospánku sníváme len niekolko sekúnd. Často vyplávajú na povrch fakty, ktoré skrýváme v podvědomí. Prešiel som si rukou po trojdňovou stmisku. Nič viac mi za sedem rokov a šesť mesiacov spánku nenarástlo.
Prvý večer po prebudení mal sviatočnú příchuť. Hned po horúcej sprche a ověření si, že všetko funguje ako predtým, som nabehol do kuchyně. Přiložil som ruku s čípom k čítačke na obrovskej chladničke. Konzervy, konzervy, hlboko zmrazené potraviny… Pokúsim sa připravit‘ chutné pospánkové menu. Co najvemejšie kópie pozemských jedál.
„Vaříš, vaříš, ale jest‘ to nebudeš!“
Usmial som sa a Cyrianovi odpovedal:
„Veru, nebudem, lebo to zješ ešte honíce na mojom pupku.“
Cyrianove oči sa podozrivo leskli, ale ústa mal roztiahnuté do úsměvu.
„Ako si spal?“
„Až na pár cudných snov v pohodě. A ty?“
Uhol hlavou pred mojím priamym pohladom a pritiahol si k pultu stoličku.
„Už nie sme daleko. Pre teba je to len začiatok.“
„Čo tým myslíš?“
Zvážněl a poklopkal netrpezlivo prstami po kovověj doske. „Vieš, že jeden z vedcov, Lení, sa zamkol v kabině?“
„Možno potřebuje viac času, kým sa dostane do normálu.“ Cyrian pokrútil hlavou:
„Joan a druhý vědec, Luca, sa na niečom dohadujú.“
Posádka bez slova vylizovala taniere. Cítil som v jedle len akúsi hmlistú spomienku na chuť, ale bol som jediný. Vo vzduchu sa vznášala ťažká atmosféra paranoje.
V suchej, kamenistej pustí stála majestátné čiema veza. Podobala sa skór na tenký vrcholec hory. Na jej špičke svietila prie sv líná kup ola Vesmír okolo sa bez přestávky, bez otázok, točil. Cy nemova silueta sa začínala rozpúšťať.
„Náhoda neexistuje… Si len napolceste…“
Začal som mať neblahý pocit, že začínám rozumieť. Prenikol mnou ako ihla z chladívej ocele.
‚Je čas odísť a vrátit‘ duchov. Tmavá hmota sa postará o vymazanie stop. Ludský duch je príliš křehký na to, aby sa vrátil neporušený spál‘. Vesmír nás chrání.“
V hlavě mi trieštilo. Útržky informácií mi prinášali odpovede.
Trhlo mnou. Ocitol som sa na zemi. Kabinou sa rozliehal zvuk poplašnej sirény. Vybehol som do kuloárov a takměř si zlomil nos na Joanovej hrudi. Prečo bol, dočerta, taký vysoký?!
„Je mrtvy! Vytahujeme ho z kabiny. Musíš to vidieť!“ Pokožku na tváři mal bielu a tenučkú ako pergamen. Bola pokrytá sieťou tenkých, modročiemych cievok. Vyzeral hrözostrašne. Joan nás odstrčil a zatvoril sa s telom v laboratoriu.
Cítil som sa vyžmýkaný. Možno išlo len o vedlajší účinok kryospánku. Alebo ma jednoducho vyčerpávali tie nezmyselné sny. Vstal sorn. Potřeboval som sa opláchnut‘ studenou vodou. Pod ostrým svetlom bolo v zrkadle vidieť každý jeden detail, Pod očami som mal vyražené tmavé kruhy. Zreničkou mi prešiel zvláštny záblesk a duhovku som mal podozrivo riedku. Natiahol som kožu na líci. Objavilo sa nespočetné množstvo drobných žiliek. Ohol som prsty a na hánkoch prosvitala tá istá sieť. Ako spletitá konštrukcia pórovitej huby. Dvere ticho zapípali. Bleskovo som zhasol světlo v kúpelni. Joan držal v ruke flašu podvedomo známej priesvitnej tekutiny.
„Hrkneme si?“
Pokýval som hlavou a rozložil na stolík dva poháre. „Potřebujem sa s niekým porozprávať a som přesvědčený, že od teba sa to ďalej nedostane.“
„Joan, aj so mnou sa niečo děje.“
Prešiel mi rukou po tváři, skúmavo sa pozřel do oka a stiahol na ňom spodně viečko. Nebol vóbec překvapený. Len si povzdychol.
„Napi sa, nebudeš mať čas zobudiť sa s opicou. Niečo infikovalo kryogénnu tekutinu. Reaguje to v rámci niekolkých hodin a napáda nervový systém. Vytvára v mozgu hustá, sieťovitú Strukturu. Ako pavučina, ktorá zablokuje fungovanie koliesok v citlivom mechanizme.“
Šlová mi rezonovali v hlavě. Celkom pěkný obraz. Pavučina. Hustejšia a hustejšia, až jej vlákna úplné zablokujú kolieska a tikot zastane. Zavřel som oči. Loď sa so mnou v zdanlivom vesmímom tichu kolísala. Uspávala ma v náručí. Videl som temné pahýle ruin týčiace sa k čiernej, neznámej oblohe. Připomínali ostré črepy budúcnosti. Rozeznával som kruhovitá kupolu. Keď som na ňu nalepil tvář, spozoroval som duše lietajúce zo strany na stranu ako v okienku práčky. Kým zo mňa unikal život, pochopil sorn, že na Pluté nájdeme len pár trosiek, zdaleka pripomínajúcich obrovské elektrické kondenzátory. Maj stři potřebovali energiu a tá 1’udská už nepostačovala. Odišli a vypustili z obrovského akvária Judské duše. Opat raz změnili chod dějin. Smad duší po slobodě zváčšila konfrontácia s podobenkami, v akých žili telá na Zemi. Ak by sa tam naša výprava jedného dňa vrátila, nič by nebolo ako predtým.
Noam ma dostal na křižovatku.
V tak známých vesmírných hlbinách, v rytme pulzovania umierajúcich hviezd, v ich tieni, čakal ma Charon. Nasadol som na manéž roztrieštených galaxií a vracal som sa domov!
