To neskutočné miesto skutočne jestvuje.
Mohol by som jeho súradnice vyťukat‘ do vášho dží-pí-eska hned teraz, akože tu stojím.
Lenže potom by som vás musel zabiť.
Ale no tak, prečo ten vážný výraz? Pochopitelné žartujem. Keby ste aj poznali jeho presnú polohu, nikdy sa k Paláců nedostanete. Žiaden člověk odchovaný na ovsených vločkách, pomarančovej šťave a večemíčkoch by to nedokázal.
* * *
Vyštverať sa radom nekonečných schodov až na střechu světa je totiž len začiatok. Odtial sa musíte jediným skokom dostať hore nad oblaky. Doposial‘ išlo len o tvrdo vydretú kondičku a nezlomnú volu, ale teraz už hráte vabank. Buď sa vám ten skok podaří, alebo zistíte, aké to je, keď sa v 1’udskom tele lámu aj tie kosti, o ktorých ste ani nevedeli, že ich vóbec máte.
Ja som to zvládol a ani som sa přitom velmi nezadýchal.
Tu hore je všetko ináč.
Extrémně riedky vzduch spósobí, že netrénované plúca po jeho vdýchnutí implodujú v tisícině sekundy. Světlo naberá chvílami takej intenzity, až hrozí, že vám do očných jamiek vypáli čieme diery. A ak by ste například súme potřebovali na malú, radšej si to ešte rozmyslíte. Mohlo by sa totiž stať, že v tom mraze, ktorý tu vládne, sa regulárně praštíte o oblak. Alebo o stenu Paláca, ak si teda trúfate ten svátostánok tak znevážit‘.
Ano, Palác Pravdy, prísne utajovaná Mekka všetkého poznania. Ciel mojej anabázy.
Úžasná megastavba nepředstavitelných rozmerov, v ktorej vápencovo bielych múroch je ukrytá celá pravda o živote, vesmíre a vóbec všetkom.
Zlaté rúno, ktoré bude celučké patriť len mne.
* * *
Podišiel som k vchodu do Paláca, nad jeho vysokánskými minaretmi sa ani rozliate škvmy atramentu hmýrili hmloviny Hugo a Nebula.
Pri skromnej drevenej bránke postával statný dveřník. Napriek treskúcej zime mal na sebe len handru okolo bedier. Na hrudníku mu svietila velká římska jednotka, akoby mu ju tam vytetovali ohnivým perom. Hlavu držal hrdo hore a s dlhých tatárskych fúzov mu viseli cencúle.
„Zdravíčko, prišiel som si vybrať hlavnú výhru,“ vyhlásil som, akoby sa nechumelilo. „Móžete mi zavolať riaditela?“
Tatár sa rozosmial, až sa mu z fúzov začali odlupovať kúsky 1’adu.
„Takých už tu zopár bolo,“ povedal.
Potom pyšné vypol hruď, založil ruky vbok a vyhlásil: „Cez mňa sa dnu nik nedostane. A keby aj áno, budú nasledovať další strážcovia. A čím hlbšie by si postúpil do útrob Paláca, tým mocnějších by si střetával. Už třetí z nich má taký zlý pohlad, že ani ja si mu netrúfam pozrieť do očí.“
„Pěkný príbeh,“ uškmul som sa, „ale keby som mal hoci prejsť roklinou šerej smrti na slepom koňovi a s rukami zviazanými za chrbtom, Pravda bude moja.“
Spravil som krok vpřed.
A na špičke mójho nosu sa roztrieštil celý vesmír.
* * *
Po tom, ako ma rovno medzi oči zasiahla Tatárova pasť, plachtil som vzduchom dobré dva kilometre. Keď som dopadol, zdvihli sa kúdoly oblačného prachu a zahalili nebesá šedým povlakom.
Ešte paťsto metrov ma zotrvačnosť vliekla preč od Paláca, kým sa svet znovu vrátil do svojich kolají. Pomaly som sa pozviechal, oprášil sa a rukávom bundy si zotrel spod nosa pramienok krvi. Napravit zlomenú kosť bolo už trochu nepríjemnejšie, ale chruplo to a bolo.
Na tvár sa mi vkradol temný úšklabok. Karty sú rozdané a ja som na ťahu.
Vykročil som.
* * *
Ale prečo sa vóbec namáhat, mohol by sá niekto spýtať. Načo je komu všetka múdrosť světa?
Nuž teda, vypočujte si mój príbeh: keď som mal rok, prečítal som svoju prvú knihu rozprávok. Bratia Grimmovci, nemecký originál z 19. storočia. Klasika. Keď som mal dva, napísal som svoj prvý román. Len tak na okraj dodám, že mi vyhrál prestížnu medzinárodnú súťaž o cenu Karla Čapka.
Ako štvorročný som zmaturoval z jazykov, politickej filozofie a kybernetických systémov. Vtedy ma chytili za srdce čísla a počítanie. Dva roky na to mi Karlova univerzita udělila čestný doktorát za mimoriadny vedecký přínos v oblasti prírodných vied.
V tom čase však už moju pozornost‘ pútalí otázky medzinárodných konfliktov a světového mieru. To sa našim ozvali z OSN, vraj nech tam idem prednášať o vývinových štádiách a perspektivách teroristických organizácií.
Nemohol som povedať nie.
A tak to išlo ďalej. Kým som si vyzdvihol svoju občianku, už nebolo poznatku či informácie, ktoré by mi boli neznáme. Ale neberte to, že sa chválim – ja len konštatujem fakty, aby som vám objasnil svoju súčasnú pozíciu.
Nuž ale, hoci som ovládal všetky vědné odbory na špičkovej úrovni, mne to nestačilo. Viete, aký je člověk – dajte mu malíček a on vám odtrhne ruku. Pokial ide o mňa, potrebujem vedieť odpovede na všetky, úplné všetky otázky, aj tie, ktoré vám na zvyčajných miestach nik neobjasní.
Kde je začiatok a koniec vesmíru? Čo nás čaká po smrti? Ako dostať trojfarebnú zubnú pastu do tuby tak, aby pri vytláčaní ostali farby oddelené? Zarty bokom. Začal som pátrat‘ po studnici všetkého vedenia, legendámom kameni mudrcov, zdroji univerzálnej pravdy. Nedoprial som si oddychu, kým mi istý stodvadsaťtriročný tibetský mnich, ktorý polstoročie nevyslovil nič iné len „ohm“, nevyjavil v sne tajomstvo o neskutočnom mieste, kde sú uložené odpovede na všetky záhady bytia.
A teraz mám všetko, po čom túžim, na dosah ruky.
* * *
Po mojom návrate k Paláců sa dveřník zdal trochu vykolajený, že ma vidí stáť na vlastných nohách, ale i tak okamžité zaujal bojový postoj.
Vyskočili sme proti sebe súčasne.
* * *
Vzduch zasvišťal, keď sme sa v plnej rýchlosti čelne zrazili ako dvaja naspídovaní stíhací piloti.
Uštědřil som mu favý hák a pravý zdvihák, než by stihol povedať „na tie zuby budem potřebovat nový mostík“.
Teraz by ste o ňom povedali, že je ako Daidalos: vyletel dobrých pár metrov smerom k slnku, chytil l’ahký bronz, a keď dopadol, celú tvár mal zaliatu krvou. Tipoval som, že okrem vybitých zubov som mu spósobil aj frakturu čeluste. Niekolkonásobnú.
Aby som ho ušetřil utrpenia (a aby ste nenadobudli falošný dojem, že som sadista), som ho trochu postrčil zo schodov. Z toho nekonečného radu, ktorým som vystúpil sem hore. Ludia padajú zo schodov a lámu si přitom vazy každú chvílu – jeden úbožiak plus-mínus na tom vela nezmení.
* * *
Hned‘ za vchodom do Paláca sa otvárala krátká chodba a na jej konci sa nachádzali dalšie dveře. Pred nimi sa týčil svalovec s římskou dvojkou na chlpatej hrudi.
„Ešte si to radšej rozmysli,“ zavrčala živá reklama na anabolické steroidy. „Jednotka bol nováčik, strážil sotva paťtisíc rokov. Ja tu pracujem už… no… hmmm… vlastně už ani nepamatám, ako dlho.“
Keď spojil ruky a pukol kíbmi, skoro mi praskli ušné bubienky.
Lenže skoro sa nepočítá.
Tentoraz som nemal potřebu zdržovať sa testováním jeho schopností. Vyštartoval som ako interkontinentálna střela.
Přerazil som ho priamo tam, kde mal to tetovanie. Trochu som sa přitom umazal, ale tomu sa hovoří riziko podnikania.
* * *
Nuž áno. Ten třetí mal skutočne zlověstný vzhlad. Ako démon, ktorý sa po nociach vkráda do dětských izbičiek a nerobí to preto, aby sa zahral ťap-ťap-ťapušky. Oči mu blčali plameňom a celý sa kúpal v akejsi energetickej aure.
Zabodol som svoj pohlad do jeho diabolských očí.
Neuhol.
Po necelej minúte ho mój pohlad spražil natolko, že vzbíkol modrým plameňom a napokon sa rozložil na atómy. Neostala po ňom ani kopka špinavěj hrdze.
Ť ap-ťap-ťapušky!
* * *
Piaty strážca bol velmajstrom kung fu.
Moje kung fu bolo silnejšie.
* * *
Šiesteho som nakopol do jeho najcennejších orieškov tak silno, že preletel stěnami Paláca a zmizol kdesi vo hviezdach. Jeho krik sa tam ozýval ešte aj o dve hodiny neskór.
* * *
Siedmy mal štyri ruky, v každej sekera alebo nóž.
Dve som mu vytrhol, podupal a odhodil. Úplné ho to zlomilo, úbožiaka;
„Prosím, neubližuj mi, prosím…“ bedákal.
„Popros Ježiška, nech ti prinesie plameňomet,“ odvrkol som a vytrhol mu zvyšné dve horné končatiny.
Nechal som ho so slzami v očiach klačať na podlahe.
* * *
Číslo osem hrálo špinavú hru. Pokúsilo sa odstřelit‘ mi hlavu spomedzi uší kanónom. Delovú gulu som zachytil tak, že by sa za to nemusel hanbit‘ ani najcennejší chytač národnej bejzbalovej ligy.
A kedže požičané sa vracia, hodil som tú věcičku naspat‘.
Strážců to roztrhalo na masové gulky s kečupom, ktoré sa rozprskli všade po okolí. Teraz už budem vážné potřebovat‘ sprchu.
* * *
Deviatka po tom, čo na bezpečnostných monitoroch viděla osud svojich predchodcov, vzala nohy na plecia.
Nechcelo sa mi za ním bežať, to by bolo predsa pod moju úroveň. V ústach som nazbieral sliny, sformoval projektil a vyplul ho. Unikajúceho muža to zasiahlo do zátylku a spravilo mu tam úhladnú dierku. To úplné stačilo na to, aby sa bezvládne zrútil na zem. Prerušená miecha, veď to poznáte.
Dveře, ktoré strážil ten zbabelec, boli iné ako predošlé. Boli pomalované starodávnými vzormi a pósobili konečne dóstojne, adekvátne k tomu architektonickému veldielu. Výstavný kus, istotne nehoráznej hodnoty. Keby sa niekde oceňovala fantázia, autor tých dveří by si zaslúžil prvé miesto.
Rozlomil som ich vo dvoje jediným výkopom.
* * *
S desiatkou som sa nikdy nestretol.
Za zdobenými dverami ma miesto jedného mocného bojovníka čakala celá uvítacia komisia.
* * *
V kruhovej sále s kolosálně vysokým stropom stála zoradená malá armáda podivných bytostí.
Vyzerali ako biele blchy o velkosti menšieho člověka. Z ich bublinkových tiel vytřčali miniatúme končatiny a hlavu bez krku mali rovnako gulatú ako svoje brušká. Každá z bytostí držala vo svojich maličkých ručičkách akúsi miniatúmu zbraň s dlhou hlavňou.
Hoci som ešte nepociťoval únavu, přestávali ma súboje v Paláci baviť. Navýše teraz budem tancovať medzi gulkami, a to už dá člověku (dokonca aj člověku mojich kvalit) zabrať. Ale dal som negativným myšlienkam pohov, zaťal som paste, pokrčil kolená, zvraštil obočie a připravil sa na najhoršie.
Namiesto očakávanej spršky striel sa medzi Bublinkami zrazu otvorila cestička a dopředu vystúpil vysoký muž v bielom habite s rukami založenými za chrbtom. Na krátkom nose mu ležali dizajnové okuliare, cez ktoré ma pozoroval mieme pobaveným pohladom.
„Milý návštěvník,“ prehovoril pokojné, „volám sa Kaiser a som vedúcim pracovníkom tejto ustanovizne. Budete taký láskavý a vysvetlíte nám, ako sa vám podařilo poraziť našich najlepších strážcov, keď každý z nich je desaťkrát rychlejší ako ten najrýchlejší pozemšťan?“
Mám azda robiť drahoty?
„Hlavou,“ ťukol som si do čela. „Prvý úder pred Palácom som ešte nestihol poriadne vykryť, lebo váš člověk bol skutočne mrštný, skoro ako diablovo kopyto. Vlastně som sa nebránil záměrně. Všetko je to totiž o číslach: matematika, štatistika. Teória pravděpodobnosti. Potřeboval som vstupné dáta: smer, silu, rýchlosť úderu. Pohyby zreničiek, myknutie ramenom, uhol připraveného tela. Na základe toho jediného úderu som potom dokázal vypočítat‘, ako bude prebiehať každý další pohyb vašich superbojovníkov. Od toho bodu už to bola hračka.“
„Bravissimo!“ nadchýňal sa Kaiser.
Bublinky po jeho bokoch nadšene zatlieskali. Ich malé ústa přitom vydáváli zvuk ako myšie cinkanie.
„Kšš!“ mávol rukou Kaiser a zvuk ihned‘ ustal. „A teraz mi povedzte, viete naisto, čo vás tu čaká?“
„Švédské stoly a africké modelky?“ uškmul som sa. „Prišiel som si po Pravdu. Konečnú, univerzálnu pravdu o celom bytí. A nemyslím pravdu o tom, či Armrstrong naozaj přistál na Mesiaci, alebo to celé bola len simulácia nakrútená v pivniciach americkej armády.“
„Tomu rozumiem a nemám vám to za zlé. Ale máte dojem, že ste na tú pravdu pripravenýl“
„Sem s ňou.“
„Tak teda dobré. Po tom úsilí, čo ste vynaložili, si zaslúžite nahliadnuť do nášho archívu. Ja som vás varoval.“
* * *
„Vravel som vám, že nie ste připravený.“
Omráčený, roztrasený a na pokraji šialenstva som tam stál s triaškou na celom tele a cítil som sa hlúpo ako ukazovák v nósnej dierke.
Ako som len mohol byť taký naivný?
Keď ma Kaiser krátko po našom zvítaní pustil do vytúženej miestnosti, bol som unesený. Cez obrovitá kupolu sem prenikal hviezdny svit a zalieval vysokánské police, na ktorých spočívali starostlivo zapečatené zvitky, snovým fialovým svetlom. Tie police sa tiahli, kam len oko dovidelo, a hádám ešte aj ďalej. Vidieť všetku tú pompéznosť na vlastně oči je úžasný zážitok, dokonca vačší ako prvé milovanie s dvoma ženami. Ale ja som sem neprišiel okúňať. Ja som prišiel čítať. S posvátnou úctou sa končekmi prstov dotknem prvého zvitku na polici označenej písmenami R-S. Opatrné odfúknem jemnú vrstvu prachu, nedočkavo rozlomím krehkú šarlátovú pečať a pustím sa do čítania. Najprv pomaly, potom rýchlejšie, nakoniec už len selektívne. Stoja tam samé hlúposti. Vraj Zem je plochá. Vraj ženy s bradavicou pod nosom patria na hranicu. Vraj jediné náboženstvo je to pravé. A za tým podivná signatúra: Ignacius z Radeghastu.
„Čo to je za blábol?“ zahmkal som skór pre seba ako okolitú spoločnosť a vytiahol z radu druhý zvitok. Tentoraz som postupoval rýchlejšie.
A výsledok bol podobný. Vraj najváčšia hrozba je tá červená. Vraj komunisti infiltrovali Hollywood. Vraj Rusi plánujú inváziu do USA. Podpísaný akýsi John Smith.
Mozog mi horúčkovito pracoval a medzi lopatkami sa mi robili horské potóčiky. Stal som sa terčom nechutného vtipu?
Prebehol som k ďalšiemu radu, potom k ďalšiemu a ďalšiemu. Pečate zo zvitkov som priam trhal a prečítané papyrusy už som nekládol obozretne spät‘ na miesto. Lietali vzduchom.
„Čo to je za hovadinu!“ zrúkol som na Kaisera, ktorý sa očividné celkom slušné bavil. Len škoda, že na mój účet.
„Skúste pod písmenom K, sekcia 4001-321, štvrtý rad od konca, druhá polica zdola.“ povedal pokojné miestodržitel‘ paláca. Keď to tu uzavrieme, rád mu stočím prsty okolo hrdla a zatlačím. Stačí trošku, kým nezaznie lúbezné „KRAK!“
Ale prešiel som tam (lepšie povedané premiestnil sa mírovými skokmi) a našiel som to. Najváčšiu podivnost zo všetkých.
Ten dokument… všetko, čo v ňom stálo, sa zhodovalo… s mojím pohladom na svet. S mojou životnou filozofiou. Celým svetonázorom. Komplet. Zhrozene som preletel na posledný riadok a tam som zočil to, čoho som sa podvědomě tak obával a čo ma celkom dorazilo.
Svoj vlastný podpis.
* * *
„Je to už raz tak, milý pane,“ prehovoril Kaiser. „Pravda nie je univerzálna.“
Stál som tam ako taký tik a pred očami sa mi otvárala hlboká čiema jama.
Kaiser si založil ruky za chrbtom a pokračoval: „Básnicky povedané: pravda je ako análny otvor – každý máme ten svoj. A naša ustanovizeň, tento Palác, slúži na jej uschovanie. Áno, sme úschovňa celej Pravdy, alebo presnejšie: pravdy celého 1’udstva. Názory na život, vesmír, atakďalejatakďalej, každého jedného člověka, ktorý kedy chodil po Zemi. Archivujeme to tu od nepamati.“
„Vy… vy…“ chcel som mu napravit ciferník, no podlomili sa mi nohy.
Obklúčili ma Bublinky, dve z nich ma vzali pod pazuchy, aby som sa tam neroztiahol aký dlhý taký široký.
Kaiser rozhodil rukami. „Nuž, tolko o tom. Ak túto vec móžeme považovat za uzavretú, venujme sa iným problémom.
V prvom rade musíme obnovit‘ naše rady. Devať strážcov už evidentne nestačí.“
Ten prekliaty pragmatik. Vytiahol z tašky na opasku zariadenie v tvare tetovacej ihly. Na jej konci plápolal ostrý plamienok.
Kaiser sa zaškeril a obrátil sa ku mne s lišiackym pohladom.
„V priebehu dnešného dňa ste preukázali isté… schopnosti. Čo by ste povedali na to, keby sme vás odteraz nazývali Číslo desať?“
