Keď bol hladný, vábil raky. Vlastne to neboli skutočné raky, ale podobali sa na raky a prichádzali, keď zavolal. Bez štipky súcitu lámal ich panciere, do úst zachytával vytekajúcu hemolymfu a napokon vyberal mäkké ružovkasté mäso. Zvyšky hádzal naspäť, odkiaľ prichádzali – vedel, že kým dopadnú na improvizovaný cintorín pod dierou v ľade, drobné živočíchy hrubú prácu jeho prstov dovedú do dokonalosti. Vrstva vybielených vonkajších kostier preňho symbolizovala jednoduchosť zabíjania v živočíšnej ríši. Len hlad a nasýtenie. Žiadny pocit viny…
Diera v ľade bola fascinujúcim bielo orámovaným oknom do nepreskúmanej krajiny pod hladinou. V čase bdenia tam nesmel vstúpiť, musel sa starať o záhradu. V čase spánku však ten tajomný svet navštevoval pod zámienkou snívania.
Videl svetlá. Iskričky luminiscencie uprostred šera riasových pralesov, zelenkasté, biele, oranžové a červené, podobné kódovaným signálom kozmodrómov, podobné hviezdam v zamatovej hĺbke vesmíru… A keď sa budil pred stanom, pod oblohou svetlomodrou ako jeho vlastná tvár, s vlasmi primrznutými k ľadu a tuhou stielkou riasy za golierom skafandra, pamätal si sotva útržky. Niekedy to však stačilo. Vzácnymi zlomkami snov bojoval proti zúfalstvu, ktoré sa ho občas zmocňovalo zo všetkej tej beloby. Čistej, chladnej, nevinnej…
Každý normálny by sa z toho už dávno zbláznil.
Ale tento jolvych nikdy nebol normálny.
***
Hore nad zamrznutým príkrovom panoval večný deň, naplnený iskrením bielej pláne a modrastými odleskami jolvychovej ľadovej záhrady. Samozrejme, že to nebol obyčajný ľad – priezračná tráva sa vlnila vo vetre, a keď po nej jolvych prešiel, pružne narovnala stlačené stebla. Ľadové slnečnice otáčali hlavy, kamkoľvek sa pohol. Listy rozložitého stromu vydávali zvláštny zvuk medzi šumením, zvonením a štrkotaním. Z času na čas opadli do trávy, odhalili štruktúru nahých konárov. Potom na koncoch vetvičiek pomaly vyrašili púčiky a nechali jolvycha merať čas cyklom svojho kvitnutia a rozvíjania listov.
Miloval a súčasne nenávidel tú tichú, nežnú jar bez farieb a vôní. Za všetko, čo mu pripomínala a na čo mal dávno zabudnúť…
Farby… Ružové okvetné plátky hnané vetrom sa lepia o okraje karmínových kaluží. Krátko pred koncom vojny… Všade krv… Stál nad nimi ako anjel pomsty, zmrzačený anjel bez krídel a po celý čas si dokonale uvedomoval, že účel, pre ktorý bol zoslaný na tento svet, sa volá genocída.
Prijať a spracovať vinu vyžaduje čas. Za niektoré viny sa aj večnosť zdá málo.
Bolo to pred mnohými rokmi, no jolvych si pamätal ako včera deň, keď kľačal uprostred bielej prázdnoty. Do ľadu vtláčal skrehnuté dlane a horúce čelo. Zničený, sám, vyčerpaný až na dno. Práve sa v ňom zlomilo presvedčenie, že za svoje činy dostal trest príliš mierny… Planina zhltla drásavý výkrik, čo neprestával rezonovať v dutinách jeho lebky, a z neporušeného ľadu vyrazila stonka s dvomi klíčnymi listami. Muselo uplynúť veľa dní, kým v krehkej rastlinke dokázal rozoznať strom.
Dnes… Stál na tom istom mieste a možno o trochu ďalej. Stále sa učil trpezlivosti. Učil sa prežiť a privítať mráz vo svojom vnútri. Pozerať do zrkadla ľadu a neuhnúť pohľadom. Rozpomínal sa na slová, ktoré mu kedysi dávno vzali, a občas ich skúšal vysloviť. Vzali mu toho omnoho viac, no jedine slová naozaj postrádal.
„Dobré ráno, vták.“
Na najnižší konár stromu sa zniesol biely drozd. Jeho oči sa modro trblietali a krídla pokrýval najjemnejší sneh. Dovolil jolvychovi krátke pohladenie a zobol do dlane plnej ľadových červov. Potriasol hlavičkou a odletel späť medzi lístie. Jedného dňa prestal spolupracovať – akoby svojho stvoriteľa posielal za väčšou výzvou.
„Dobré ráno, snehová kráľovná,“ pozdravil jolvych nahrubo vytesanú siluetu ženy a posadil sa oproti nej do trávy. Snažil sa v mysli čo najpresnejšie načrtnúť línie tváre, vlnenie vlasov, lesk očí… Sústredene zbieral zlomky toho, čím preňho kedysi ženy boli.
Matkin hlas hrejivý ako piesok medzi prstami, úsmev v očiach dievčaťa, ktorý si pamätal, hoci z tej lásky mu neostalo ani meno… Dúfal, že tá, ktorá tak trpezlivo počúva jeho myšlienky, postupne pochopí – ako už pochopila mnohé. Nedokázal postrehnúť žiadnu okamžitú zmenu, ale vedel, že sa každým dňom zdokonaľuje. Napredovala prekvapivo rýchlo. Nad vtáčím telíčkom sa moril celé mesiace, než ho uvidel vzlietnuť, a ona…
Líniu ľadových úst rozvlnil náznak úsmevu – a jolvycha čosi vytrhlo zo sústredenia.
Pád. Rev. Horúčava. Bolestivá brázda vrytá do oblohy a ľadu. Nebo sa rozhorelo. Skúsil vstať…
Neviditeľná sila jolvycha zdvihla a vzápätí odhodila do trávy ako handrovú bábiku. Večne mrazivý deň v jeho očiach vystriedala bezhviezdna noc.
***
Automatické záchranné systémy robili svoju prácu na výbornú. Dávka hasiaceho prášku mierená presne do vlasov Galina prebrala účinnejšie než červený poplach. Ani si nespomínal, kedy sa mu k tvári prisala pohotovostná dýchacia maska, teraz však bol za ňu vďačný. V kúdoloch dymu a hasiacich zmesí sotva dovidel na blikajúce kontrolky prístrojového panela Z pomeru červených a zelených svetiel odhadol stupeň poškodenia lode – motory a kontrola letu to dosť schytali, ale homeostatické systémy sa zahoja
„Ou kej, madam Fortúna Ja viem, že som vás naštval,“ povedal viac sebe než škodoradostnej bohyni. Rád znovu počul svoj hlas.
„Ale žijem. Mám všetky kosti celé,“ poznamenal prekvapene, keď si odopínal bezpečnostné pásy. Tá dáma mu očividne ešte dáva šancu. Galin si uvedomil, že nebyť frajerskej túžby vlastniť najmodernejší, najdrahší a najluxusnejšie vybavený vesmírny čln, ostal by z jeho pestovanej telesnej schránky možno mastný fľak. Alebo uhlík a pach spáleniny v atmosfére tejto zvláštnej bielej planéty.
„Výhody márnivosti v praxi,“ podotkol, no keď klimatizácia odsala zvyšky dymu, dobrá nálada ho opustila.
„Dofrasa! Prístrojová doska vykladaná pravým drevom!“
Interiér z dielní najlepších dizajnérov galaxie v skúške ohňom prepadol.
Galin radšej odvrátil pohľad od spáleného sna všetkých mužov a potkýnal sa do sprchy. Hasiace zmesi sú svinstvo. Nechal si na mieste zrkadla zobraziť detailné hlásenia senzorov o polohe (päť metrov pod ľadom), integrite trupu (zatiaľ väčšinou uspokojivá) a stave všetkých systémov (len Bohovia vedia, či tento zázrak ešte poletí). Vonkajšie podmienky mohli byť aj horšie – dýchateľná atmosféra, voda bez jedovatých prímesí…
„Fajn.“ Prúdy vody a pár kvapiek stimulantov urobili svoje. Galin sa cítil opäť ako človek. „A teraz k tomu, čo sa nám vlastne prihodilo.“
Pamätal si len veľmi čudný zásah rojom asteroidov. Teda skôr zostrelenie. Vyvolal záznamy senzorov, ale ani tie mu nepomohli vyvrátiť podozrenie.
„Boli ako živé,“ mrmlal si Galin pod fúzy. Znova a znova sledoval zábery z rozhodujúcich minút, neúspešný úhybný manéver, zdanlivo neškodnú hrsť ľadom pokrytého skália tancujúcu v priestore… „Živé a zlomyseľné.“
Keď si uvedomil, že má kožu na prstoch dôkladne vylúhovanú, prepol stenu kúpeľne späť do zrkadlového módu. S uspokojením pozrel na obraz štíhlej, mužnej postavy, ešte raz z vlasov a bokombriad vypláchol imaginárne kúsky zoškvarených izolácií a dospel k rozhodnutiu, že sa navečerajú pod holým nebom.
Bol ľahkomyseľný a zvedavý. Trochu nezodpovedný. Veď mohol tráviť svoje dni v pohodlí a prepychu a on zatiaľ lietal po málo využívaných obchodných trasách, nakupoval, predával a prepravoval… Všeličo. Tovar delikátnej povahy. Veci drahé, jedinečné svojou krásou, históriou či tajomstvom… Riskantný koníček, ale čo iné by sa hodilo k dokonalému švihákovi, akým bol Galin?
Žmurkol na svojho zrkadlového dvojníka V čistej kombinéze vyzeral k svetu. Osobný systém elektronickej senzoriky mu dodával auru neohrozeného výskumníka laser za pásom zasa iskru nebezpečnosti. Do tubusu na vzorky naložil malú skladaciu stoličku, konzervu raviol plnených krevetovým pudingom a menšiu fľašku brazílskeho bieleho sektu – svoje prvé stroskotanie nemienil osláviť drinkom lacnejším než priemerná mesačná mzda v galaktickom hospodárstve.
Neutešenému stavu pilotnej kabíny venoval Galin sotva jeden pohľad.
„Honey? Stabilizuj, čo sa dá, a láskavo uprac ten svinčík. Ja sa idem trochu prejsť.“
Kým hovoril, sypal na podlahu škatuľu pavúkovitých robotov technickej asistencie, ktoré sa okamžite po dopade aktivovali a rozbehli do okolia drhnúť, leštiť, odnášať trosky, prinášať náhradné súčiastky, zaceľovať rany… Sen každého muža potvrdil Galin a odblokoval zámok priepuste.
Dvere sa otvorili trhanými pohybmi stuhnutého mechanizmu. Galin elegantne uskočil pred niekoľkými litrami vody, ktoré špľachli dnu. Potešilo ho, že pavúčie roboty vodu okamžite obkľúčili, zachytili a začali ňou čistiť podlahu. Galin ostal stáť tvárou v tvár solídnej ľadovej stene.
„Kvalita,“ pochválil materiál, keď sa mu v pravej časti zorného poľa zobrazili výsledky analýzy. Hneď si ho predstavil ako exkluzívny doplnok k najdrahším drinkom.
Ľad z Amundsenovho sveta – naplniť aspoň jeden mraziaci box, zapísal Galin do organizéra. Potom zručným pištoľníckym pohybom tasil laser.
***
Snažil sa zaznamenať všetky modré odtiene, ktoré mu ľadovec mohol poskytnúť. Tušil, že nedostane omnoho viac, lebo táto planéta nemá romantické západy slnka v ponuke. Lesklé a matné plôšky, nekonečné zrkadlenie ostrých a hladkých hrán, bizarné tvary vybrúsené vetrom… Keď si vybral vhodné miesto s dostatočne exotickým pozadím, usadil sa na skladaciu stoličku a otvoril konzervu. Natiahol stopku kamery, obrátil objektív k sebe a odhalil chrup v žiarivom úsmeve.
„Vitajte na Amundsenovom svete.“ S chuťou nabral na vidličku pár voňavých raviol a pripil si s neviditeľným publikom. Víno bolo optimálne vychladené, no kockou miestneho ľadu to Galin asi prehnal. Zuby mu poctivo tŕpli, on sa však tváril ako najspokojnejší muž pod slnkom.
Vďaka za samoohrievacie konzervy, hovoril si v nasledujúcich okamihoch, rozhodnutý viac jesť než pripíjať. Prehodil pár vtipných poznámok o svojom tvrdom pristátí a neľútostnom boji o prežitie, nabral si ďalšie sústo…
„To ja by som mala privítať vás, tajomný cudzinec,“ zaznel spoza jeho chrbta zamatový mezosoprán a Galin celkom nedôstojné spadol zo stoličky. V nemom úžase sledoval ženu vytvarovanú z najčistejšieho ľadu, ako prichádza tanečným krokom a na jej modrastých perách hrá úsmev. Skvostnú postavu zvýrazňovali jednoduché snehové šaty s odhalenými ramenami – už pri pohľade na ne Galinovi naskočili zimomriavky.
„Smiete ma volať Ísa“ Galin v tom mene počul tisícky drobných kryštálikov obrusujúcich stenu z priezračného ľadu. „Som miestnou snehovou kráľovnou,“ podala mu ruku – prirodzene nie aby mu pomohla vstať, ale aby ju mohol úctivo pobozkať. Všimol si, že je vypracovaná do najmenších detailov, vrátane nechtov, jemného zvrásnenia kože na kĺboch prstov, chĺpkov na predlaktí…
„Je mi cťou, Veličenstvo. Galin Spieser-Cohen,“ predstavil sa a nenápadne nasmeroval objektív kamery na ľadovú ženu: „Cestovateľ a slobodný prepravca“
Chcel si dať pozor, no i tak mu k ľadovému klenotu v tvare ruky takmer primrzli pery.
Prechádzal sa s ňou po bielej pláni a skúšal všetky gavalierske spôsoby, na ktoré si spomenul. Bavil ju rozprávaním o svete, o svojich cestách… Mala zvonivý smiech a nádherné oči rozšírené úžasom. Nikdy by neuveril, že ľadovo modré oči dokážu vyvolať takú vlnu horúčavy… Občas nenápadne zaškúlil na údaje senzoriky – prístroje však tvrdohlavo opakovali pesničku o zložení miestneho ľadu, hoci každý Ísin pohyb, každé naklonenie hlavy, každé žmurknutie mihalníc prekonávalo vlastnosti vody v akomkoľvek známom skupenstve.
Galin si spomenul na sériu pseudovedeckých štúdií o „pamäti vody“, ktorými ho raz dávno zabával istý zberateľ kuriozít. Voda vraj rezonuje slovami a emóciami. Stačí na kadičku napísať slovo s pozitívnym či negatívnym významom a vlastnosti vody sa šokujúco menia… Šarlatánstvo…
Ochutnala za hit brazílskeho bieleho a keď jej na perách ostala jemná srieňová krajka, smiala sa Na bytosť z číreho ľadu mala veľmi elastický jazyk. Úsmev sa rozšíril, tanečný krok zneistel, akoby jej víno naozaj stúplo do hlavy… Keď zahĺbená do rozhovoru zakopla, Galin ju inštinktívne zachytil. Štíhle a krehké telo Ísy mu zvláčnelo v náručí. Do dôsledkov si uvedomoval, čo by sa stalo, keby ho od nej neoddeľovali vrstvy vyhrievaného obleku. Z kráľovninho ľadového dychu mu mrzol nos, no v tej chvíli by dal všetky poklady sveta za to, aby ju mohol naozaj pobozkať.
Čaro okamihu preťal signál z lode. Galin si uvedomil, že uplynuli tri hodiny, roboti technickej asistencie ukončili upratovacie práce a on sa o snehovej kráľovnej, najväčšom a najfascinujúcejšom tajomstve, na ktoré mal tú česť počas svojich ciest naraziť, nedozvedel dokopy nič.
Napokon povedala: „Prepáčte,“ a opäť našla oporu vo vlastných nohách. „Vaša loď vás potrebuje a aj ja už… musím ísť…“
„Dúfam, že sa čoskoro uvidíme,“ lúčila sa s ním formálne.
Galin naznačil zdvorilú poklonu: „Nič by som si neželal viac.“
Prinútil sa otočiť a kráčať opačným smerom ako ona, vrátiť sa mysľou ku všetkému, čo bude potrebovať na opravu navigačných systémov… Zatiaľ mu z ľadovej pláne pred očami vystupovala podoba Ísinej tváre a nechcela zmiznúť, ani keď sám seba nazval bláznom. Spomenul si na asteroidy, ktoré lietali ako živé… Potom pomyslel na jej zvedavý výraz, naivné otázky, iskrivý pohľad, ladné pohyby… Blázon…
***
„Jolvych!“
Nechcel sa prebrať. Možno cítil, že niečo nie je v poriadku. Tenké ľadové prsty, ako stvorené pre hru na spinete, však zvierali jeho plecia a triasli.
„Jolvych!“
Ešte nikdy ma neoslovila menom, pomyslel si s náznakom hrdosti, netušiac, že nasledujúci okamih ho prebudí do absurdnej nočnej mory. Otvoril oči a namiesto svojej snehovej kráľovnej uvidel… inú ženu.
To, čo bolo predtým iba naznačené, teraz vystupovalo do najmenších detailov. Bola krajšia než čokoľvek, čo by sám dokázal vytvoriť. Diamant bez jediného kazu. Diamant vybrúsený niekým iným.
„Už si zažil ten pocit, keď niekomu podáš ruku a doslova sa roztápaš…?“ vetu dokončila roztopašne-rozpačitým smiechom. „Spieser-Cohen, skutočne zábavné meno!“ Svižným krokom premeriavala trávnik, akoby sa mala každú chvíľu roztancovať. Sukňa jej vírila okolo nôh, vlasy sa vlnili vo vetre a oči žiarili ako ešte nikdy. „Keby si ho videl! Má toľko príbehov, toľko úžasných neznámych slov!“
Jolvych až teraz spoznal, čo to znamená, keď niekomu srdce zovrie ľadová ruka Pochopil, že žlto-červené svitanie sprevádzalo pád hviezdoletu. S pasažierom, ktorého myseľ nebola zmrzačená – mohol dať snehovej kráľovnej o toľko viac…
Divoko gestikulovala a jolvychovi sa zdalo, že záhrada jej je zrazu malá. Hovorila o hviezdnych lodiach a planétach, vesmírnych staniciach a zázrakoch vzdialených svetov. Všetky tie obrazy v ňom prebúdzali spomienky. Padali temnotou jeho duše ako hrsť iskier vhodená do hlbokej šachty vykladanej dynamitom.
„Rád by som ho spoznal,“ až sa čudoval, kde sa mu v hlase nabral ten zlovestný tón.
„Teraz má veľa práce,“ odvetila dôležito. „Opravuje svoju loď.“
Až o niekoľko hodín, keď jolvych odchádzal do svojho stanu snívať, všimol si, že ľadové slnečnice už nesledujú každý jeho krok. Ich biele hlávky sa otáčali smerom, kde brázdu v ľade vyryl cudzí hviezdolet.
V najbližších dňoch sa tam jolvych díval často. Za odchádzajúcou siluetou rozmazanou jemným snežením. Chápal, že už ju nemôže volať svojou. Od toho druhého muža prijala príliš veľa. Z čoraz väčšej diaľky sledoval jej ľahkovážnosť, vášnivý, ale povrchný záujem o všetko nové, stopy hľadačstva, aj vypočítavosti. Mnohé z cudzincových vlastností, ktoré zrkadlila, nemal ani trochu rád. To, čo pre jolvycha znamenala, sa však nezmenilo. Z temných hlbín jeho duše, z miest, ktoré kedysi dávno pochoval pod ľadovým pancierom, sa na povrch prepaľovalo jedno staré slovo. Žiarlivosť.
***
Galin skúšal zaspať. Už pekných pár hodín. Bez úspechu. Spočiatku predpokladal, že ho dráždi oslepivo biely deň za oknom – ale prečo videl na vnútornej strane viečok tak často Ísin obraz? Prechádzal sem a tam po kajute. Dlhé vlákna perzského koberca ho šteklili medzi prstami. Nedokázal uveriť, že pri počte ženských sŕdc, ktoré v živote zlomil, by práve tu, na ľadovej planéte, podľahol vírusu zamilovanosti. Na nespavosť mal predsa mnoho ďalších dôvodov.
Mysli na prácu.
Znovu a znovu reorganizoval harmonogram opráv. Keby tušil, ako ťažko sa bude dávať dokopy po banálnom incidente s asteroidmi, nikdy by za tento prašivý model nevysolil dva milióny solárov. Sotva Galin opraví jeden systém, už sú tu nové chybové hlásenia z opačného konca lode… Druhý týždeň pracoval dvanásť hodín denne ako mizerný robotník v lodeniciach, no k odletu sa nepriblížil ani o krok.
Trochu ho znepokojovalo, že na núdzový signál zatiaľ nedostal žiadnu odpoveď. Zásoby potravín a energie nevydržia donekonečna… Keď za starých čias doma sledoval dobrodružný 3+1D príbeh o stroskotaní lode, smial sa na hysterických reakciách hrdinov. Bol si istý, že on sám by v takej situácii zachoval chladnú hlavu. Dnes… sa pristihol, ako s nabitou zbraňou obchádza svoju loď. Vietor a praskajúci ľad vyhrávali na napäté struny Galinových nervov. Včera v záchvate hnevu rozbil jedného pavúkovitého robota… Aj obyčajný nedostatok spánku robí svoje.
Čoraz častejšie sa obzeral. Hľadal nenávistné oči, čo ho stále sledujú. Zlovoľné pazúry, čo sabotujú jeho úsilie. Radšej by bojoval s ľadovým netvorom, než sa každý deň zobúdzať do frustrujúcej hry na nádej a sklamanie. Trpezlivé čistenie zanesených trysiek, spájanie porušených vedení, milión drobných činností, bez ktorých to jednoducho nejde…
V slabej chvíli si predstavoval, ako drobné kryštáliky ľadu prenikajú cez mikrotrhliny v tesnení prechodovej komory a spôsobujú svojím zhubným tancom ďalšiu a ďalšiu škodu. Kryštáliky, kvapôčky, nevystopovateľná para blúdiaca ventilačným systémom…
Vážna paranoja chlapče. Spamätaj sa!
Skoro každý deň, v jemnom závoji tancujúcich vločiek, prichádzala snehová kráľovná. Ísin úsmev pôsobil na Galinove pošramotené nervy ako balzam. S gráciou sa posadila na jeho skladaciu stoličku a zaujato listovala holograficky ilustrovaným botanickým atlasom. Pri nohách jej zatiaľ rozkvitali ľadové podoby kvetov, ktorých obrázky ju v danej chvíli zaujali. Z času na čas vzhliadla a s potešením pozorovala Galinov sústredený profil.
„Viete, že ma baví sledovať vás pri práci? Dokázala by som to robiť celé veky.“
Nie, nechcel myslieť na podozrenia, ktoré mu pri tých slovách vírili hlavou. Radšej znovu premietol na vnútornú stranu viečok Ísin mnohosľubný úsmev a zo všetkých síl skúšal spať. Kráľovná, keby si len nebola taká studená…
Sníval o tom, ako Ísa vykĺzla zo snehových šiat. Ľahla si do trávy, Galin pokľakol… Hladil jej pokožku – už ho na dotyk nechladila. Ísa… Prečesal prstami jej hebké modrasté vlasy. Voňala snehom – voňala ako najžiaducejšia zo všetkých žien. Bozkával jemne vykrojené pery, zapaľoval vášeň v ľadovo modrých očiach. Jej štíhle nohy sa okolo neho lačne ovíjali.
„Galin,“ vzdychala „Od prvej chvíle som ťa chcela mať… Práve takto…“
Ich telá boli jedno.
„Galin…“
Až teraz si uvedomil, prečo ho jej dotyk nepálil mrazom. On sám bol celý z ľadu. V bezmocnej hrôze pozrel na svoje polopriesvitné ruky a kričal –
Vonku na snehovej pláni zatiaľ svetlomodrý tvor upieral žiarlivé oči k oknám hviezdoletu a šepkal Galinovi do snov:
„Vzdaj to! Zamrzneš! Ona ťa nenechá odísť!“
***
Vstávanie bolo ťažké. Pilulka zahnala najhoršiu bolesť hlavy, neupokojila však zradné víry podozrení. Galin znovu prechádzal diagnostiku. Keď našiel tri navzájom nesúvisiace poruchy na systémoch, ktoré celkom určite neboli poškodené asteroidmi či tvrdým pristátím, napodiv to jeho myseľ uviedlo do stavu zvláštneho pokoja Už vedel, že z tejto prekliatej planéty vedie len jedna cesta.
V ten deň mu na opravy lode neostal čas. Venoval ho totiž dáme. Prezeral si s ňou bohato ilustrovaný výber Sto najkrajších miest galaxie. Držal snehovú kráľovnú okolo pliec, no – hoci by tomu pred pár dňami sotva uveril – dnes cítil najmä chlad. So šarmom sebe vlastným vysvetľoval kontext jednotlivých obrázkov. Čo znamená západ slnka kedy je obloha plná hviezd. Komentoval planéty, ktoré sám navštívil… To všetko, aby pri pohári vína mohol vysloviť želanie:
„Bol by som najšťastnejším mužom vo vesmíre, keby som vás po tých miestach smel sprevádzať. Odleťte so mnou!“
Cítil zrýchlený ľadový dych, videl, ako sa v jej dlaniach chvejú ružové odlesky prvých slnečných lúčov nad holografickým morom…
„S vami, pane, by som išla aj na kraj sveta.“
„Vezmem vás ešte ďalej, ak nemáte strach.“
Pomedzi palmy tropickej projekcie začali padať nežné vločky snehu.
***
Galina ani v najmenšom neprekvapilo, že od toho dňa išli opravy ako po masle. Musel sa však zmieriť s drobnými zdržaniami iného charakteru.
„Táto smiešna vrstvička udrží mráz vo vnútri? Aj po celé týždne?“ pýtala sa Ísa a podozrievavo rypla nechtom do gumeného tesnenia na dverách mraziaceho boxu. Necht, ostrý ako len ľad môže byť, zanechal v tesnení sotva badateľnú ryhu.
„Samozrejme,“ usmial sa na ňu galantný hostiteľ a začal vysvetľovať základné princípy chladiacej techniky. Snehová kráľovná zatiaľ skúšala, ktorý z mraziacich boxov bude najpohodlnejší. Pripadalo jej dobrodružné a zároveň trochu strašidelné nechať sa zavrieť na niekoľko dní do takej malej debničky. Väčšinu doterajšieho života síce strávila nehybne ako socha, od stretnutia s Galinom však prijala množstvo nových vlastností. Nedokázala odhadnúť, za ako dlho jej začne chýbať pohyb a vírenie – no bola odhodlaná vydržať všetko cestovateľské nepohodlie. Bude mať svetlo a botanický atlas. A Galin, Galin bude nablízku. Široko sa na naňho usmiala, ukázala prstom na svoj perspektívny dočasný domov a vytancovala von, do skutočnej zimy.
Už niekoľko dní mala cestovnú horúčku. Pravidelne vyrušovala Galina otázkami, kedy bude loď pripravená vzlietnuť. Urážala sa, ak si dovolil odpovedať úsečné. Keď usúdila, že ho viac rozptyľuje než povzbudzuje k rýchlejšej práci, túlala sa snehovou pláňou v sprievode veľkých bielych slonov, žiráf, diplodokov a pavúčích monštier, podobných robotom technickej asistencie. Cítila sa mocná a šťastná – o pár dní predsa uvidí zázraky, aké si ešte prednedávnom nevedela ani predstaviť.
Len do starej ľadovej záhrady ju oči viedli čoraz zriedkavejšie. Zbohom. Odchádzam s Galinom, vyryla do kôry stromu, kým jolvych spal. Nechcela vidieť jeho vyčítavý výraz. Bez jediného slova odkráčala a drobnou snehovou búrkou za pätami zmazala stopy.
***
Napokon mu dokonca potriasol rukou. Snažil sa priveľa nevysvetľovať.
„Jolvych,“ predstavil sa „Žijem tu mnoho rokov.“
Galin zdvorilo prijal útlu svetlomodrú dlaň, povedal svoje meno, pár hmlistých slov o svojej práci a tvrdom pristátí…
„Ste tiež stroskotanec ako ja?“ spýtal sa, hoci predpokladal kladnú odpoveď.
„Nie.“
„Pustovník?“
„Nie,“ zavrtel hlavou jolvych v márnej snahe nájsť to pravé slovo.
„Tak potom čo? Ste tu za trest?“
„Áno,“ pritakal vážne svetlomodrý tvor. „Veľa som zabíjal. Vo vojne.“
Farba jolvychovej kože takmer splývala s ľadom. Vyzeral prízračné, akoby ani nepatril do tejto reality. A disponoval očami nefalšovaného šialenca.
Galin si kriticky prezeral jeho krehké končatiny. Veľa zabíjal? O vymierajúcej exotickej rase jolvychov kolovalo len pár legiend. Opisovali zvláštne schopnosti a ešte zvláštnejší nedostatok individuality… Jolvychovia sa vraj dali využívať na veľmi rôznorodé účely. Zisk však málokedy prevýšil riziko spojené s ich labilitou, a tak sa príbehy o stretnutí so svetlomodrými spravidla končievali zle.
„Varujem vás. Snehová kráľovná… je moja Patrí sem.“
Galin nemal rád, keď sa mu niekto vyhrážal. Vrátil jolvychovi chladný pohľad:
„Mne sa skôr zdá, že snehová kráľovná patrí sama sebe.“
„Poďte so mnou,“ naznačil jolvych smer a Galin prikývol – asi mal veľkodušnú náladu. Nechal sa viesť do ľadovej záhrady. Jediným pohľadom prešiel trávu, slnečnice, čerstvo rozkvitnutý strom. Vtáka v korune si ani nevšimol…
„Pekné,“ zhodnotil bez veľkého nadšenia
„Tu som ju prebudil,“ ukázal jolvych na miesto pod stromom. „Ak ju vezmete… preč… zabijete… toto všetko.“
„Ale ona si želá odísť.“ A mne nie je žiadna jolvyšská záhrada drahšia ako vlastný život.
„Ešte nič nechápe!“ zvyšoval hlas svetlomodrý tvor a Galin len pokrčil plecami.
„V tomto smere vám nepomôžem,“ odtušil ľahostajne. „Teraz ma ospravedlňte. Mám prácu.“
Nie že by sa ho jolvych nepokúsil zastaviť. Odkiaľsi z šírej beloby sa však zjavil ľadový slon. Múdro pokýval chobotom a potom jolvycha odniesol ďaleko do pláne, ku svojej čriede.
„Všetci zomriete, ak ju necháme ísť,“ vysvetľoval jolvych naliehavo a slony mlčali.
***
Snehová kráľovná sa neprišla rozlúčiť osobne. Jolvych bol nútený sledovať štart vesmírnej lode bezmocne uzavretý v nepriepustnom kruhu slonov a ich neznesiteľne chápavých pohľadov. Cítil chvenie, počul vzdialený hukot a cez masívne ľadové telá videl oranžovú žiaru. To bolo všetko. To stačilo.
O pár sekúnd skôr, než Galinova loď zmizla kdesi v bielej výške, jeden zo slonov urobil krok späť a chobotom naznačil jolvychovi voľnú cestu. A hoci to nemalo ani najmenší zmysel, jolvych bežal, až kým sa s kašľom nezrútil do záveja Potom vstal a zasa bežal a potom už len kráčal, s tvrdohlavou vytrvalosťou zvieraťa Musel vidieť záhradu.
Možno bol príliš naivný. Dúfal do poslednej chvíle. So snehovou kráľovnou však zo záhrady odišiel život. Všetko bolo na svojom mieste – ale mŕtve. Lístie stromu už nevydávalo zvuk medzi šumením, zvonením a štrkotaním. Tráva sa rozpadala na prachový sneh, keď sa do nej skúsil posadiť. Jas ľadových slnečníc pohasol. Už sa neotáčali. Väčšina hlávok stále smerovala k miestu, z ktorého štartoval hviezdolet. Ale jedna, celkom na okraji hriadky, pozerala tým smerom, odkiaľ prišiel jolvych.
Jemné páperie z nehybného vtáčieho tela rozfúkaval vietor… Jolvychovu myseľ zaplavilo zúfalstvo. Udrel päsťou do ľadu – a slnečnice sa zosypali ako katedrály z nádherných zvonivých ihiel. Bezcenných, napriek všetkému, čo kedy znamenali.
Vstal a nevšímavo prešiel cez ich trosky. Kráčal k ľadovému kaňonu, ktorý po sebe nechal Galinov hviezdolet. Vstúpil do zamŕzajúcej vody.
Ako môže byť niekto taký sebecký?
Pre svoje malicherné záujmy obetovať jedinečný svet!?
Ako môže –?
Spočiatku sa brodil zdanlivo bezcieľne, potom akoby niečo hľadal… Ťažko skúšaný ľadový pancier jolvychovej duše praskal silou vzdúvajúceho sa hnevu, silou, ktorá zo slabého svetlomodrého tvora kedysi urobila smrtiacu zbraň. Bol presvedčený, že ho už dávno stratil tak ako mnoho ďalších vecí – no nemohol sa mýliť viac.
Najprv zbadal len kovový zub vystupujúci z kolmej steny, tmavozelený náter… O kúsok ďalej presvitali písmená… Pozeral sa na zjazvený trup malého zdravotníckeho plavidla a spomienky prichádzali s neľútostnou jasnosťou. Týmto strojom priletel a pochoval ho v ľade. Pretože trest, ktorý si odpykával na tomto studenom svete, si v skutočnosti musel vymerať sám. Pretože nikdy nestál pred súdom. Stál len pred popravčou čatou a aj to nie dlho… Nechcel zomrieť. Nechcel ani žiť so všetkým, čím bol, so všetkým, čo vykonal. Chcel sa toho zbaviť, zabudnúť… Márnosť nad márnosť. Nebude už ničím, len tým čím je.
A práve teraz musí vyrovnať účet s jedným človekom.
***
Snehová kráľovná trpezlivo sedela v mraziacom boxe a z dlhej chvíle vytvárala v lúči svetla z príručnej lampy premenlivé kryštalické obrazce. Všetko išlo podľa plánu. Galin si spieval – a snehová kráľovná si potichu nôtila s ním. Minulú noc sa po dlhom čase konečne dobre vyspal. Dokonca aj komunikačné systémy ho už poslúchali na slovo. Galin vysielal takmer nepretržite – rôzne verzie svojho dobrodružstva pre priateľov a zákazníkov. Dosť dlho musel upokojovať pani matku – stroskotanie, ktoré tak farbisto opisoval klientom, pred ňou redukoval na drobné technické komplikácie. Sľúbil, že v nedeľu sa určite zastaví na obed. Bolo by zaujímavé spoznať túto dámu, vravela si Ísa.
A potom kontaktoval obchodného partnera.
„Ahoj, Josh. Trochu meškám, loď je pošramotená… Všetko ti poviem zajtra Teraz rozhoď siete – mám niečo exkluzívne pre náš klub vivaristov. Zisti mi, kto by dal najviac za ženu z číreho ľadu. Nič podobné v známom vesmíre nenájdeš. Rozpráva, tancuje, spieva Učí sa mimoriadne rýchlo. Základné požiadavky: arktické vivárium, priestor…“
Žena z číreho ľadu zaťala päste. Neľútostným zovretím rozdrvila príručnú lampu – v mraziacom boxe sa rozhostila tma A tou tmou ako jedovaté šípky prilietali ďalšie slová:
„Je pekná, milá, na pár chvíľ… Lenže čo potom? Muž z mäsa a kostí potrebuje čosi… teplokrvnejšie.“
Chlapík na druhom konci spojenia sa rozosmial a Ísa si ten smiech veľmi dobre zapamätala. Josh a Galin ešte chvíľu nezáväzne konverzovali, snehová kráľovná však už nemala chuť počúvať.
Chvíľu zlostne búšila do dôkladne zaistených dvierok mraziaceho boxu. Keď sa jej trochu uľavilo, rozhodla sa čakať.
Skôr či neskôr, jolvych ši po mňa príde. Skôr či neskôr. Ja ho poznám. Chudáčik Galin asi netuší, aký osud stretne ľudí, ktorí sa pokúsia vziať jolvychovi niečo cenné.
Pôvodne chcela Galina chrániť. Verila, že záchrana života v pravej chvíli dokáže s mužským srdcom divy.
Ako rýchlo možno stratiť záujem o istý druh zázrakov…
Snehová kráľovná sedela potme v mraziacom boxe a popustila uzdu temným predstavám.
***
Stopoval Galinovu loď podľa pachu jeho samoľúbosti. Keď bude treba dokáže ho prenasledovať až na koniec vesmíru. Čosi neodbytne pomstychtivé v jolvychovom vnútri prahlo po krvi. Bol zbraňou a teraz túžil znovu zabíjať. Lenže hviezdy, ktoré toľko rokov nepoznal, mu zatiaľ otvárali svoju náruč a hovorili niečo o časoch dávno pred vojnou a možno aj o ďalších veciach, ktoré s krvou súviseli úplne iným spôsobom.
„Mám,“ povedal siluete ženy, nahrubo vytesanej z ľadu. Mlčala
„Mám,“ zopakoval naliehavejším tónom a hádal, ako to znie ďalej. Líniu ľadových úst rozvlnil náznak úsmevu – sama nevedela, či ho povzbudzuje, alebo sa mu vysmieva
„Mám ťa rád,“ dokončil triumfálne a ľadová žena vydala tichý, súhlasný zvuk.
Myslel na jemný úsmev a svetlo blúdiace v jej očiach. Nadšenie, s ktorým hovorila o vzdialených svetoch plných farieb. Možno je práve to najväčšia vec, ktorú mal pochopiť. Niečo zásadné o láske…
Tak choď, snehová kráľovná. Keď si to tvoje srdce žiada, spoznaj svet ľudí.
***
Svetlá obchodnej stanice pred jolvychom zažiarili tak jasne, až musel prižmúriť oči. Ruky a ústa prakticky nezávisle na jeho vôli viedli pristávaciu procedúru. Vstúpil do doku, ktorý v živote nenavštívil a predsa o ňom vedel všetko. V nose, v ústach, po celom tele sa mu rozlievala vôňa prístavu… Pot a olej, kov a kožušiny, erýnijská kostná múčka dezinfekcia s vôňou konvaliniek, pálený beržian… Prístavy poznal dávno pred tým, než sa stal zbraňou. Jolvycha nečakane zaplavilo niečo ako šťastie, niečo ako poznanie, niečo ako doma…
Míňal obchodíky a bary a na jednom z tých miest zastavil. Tam, kde nad dverami svietil neónový nápis RETRO. Na stenách viseli hlavy dávno vyhynutých trofejných zvierat, staré pušky, výsadkárska prilba z vojny… Pri plastových stolíkoch, aké už nikde nevyrábajú, sedeli ľudia vo výstredných kostýmoch – tí, ktorí chceli stráviť večer v koži niekoho iného. Drsní námorníci, zmaľovaná kurtizána lekár v sivej historickej parochni, právnička v upätom kostýme… Jolvych položil na pult starý odznak špeciálnych jednotiek a barman s nezameniteľným výrazom ostražitej pohostinnosti prikývol.
Máte takých viac? Môžeme sa dohodnúť, po záverečnej…
„Čaj,“ rozkázal si jolvych a potom už len sedel za stolíkom v rohu, hrial prsty na porceláne hrnčeka a hľadel von na hviezdy a signálne svetlá vesmírnych lodí. V zadymenom vzduchu sa vznášali slová. Moria slov, celé húfy príbehov.
Jolvych počúval a cítil, že raz sa k nemu všetky vrátia
***
Možno práve v tej chvíli si snehová kráľovná uvedomila že sa jej už nechce čakať. Schúlená v tme mraziaceho boxu, položila štíhlu dlaň na izoláciu dverí, prúžok poddajného uhľovodíka ktorý ju oddeľoval od zvyšku sveta. Našla ryhu, ktorú pred pár dňami v mäkkom materiáli zanechal jej necht. Sotva badateľným kanálikom začal prerastať výhonok ľadu. O kúsok ďalej predsa za tenkou škrupinou z kovov, plastov a nanovláken, striehne vesmírny chlad, jej večný spojenec.
Hlboko v kajutách obchodnej stanice, v horúcom náručí ľudskej ženy, sa Galin Spieser-Cohen mimovoľne zachvel. Žena mu prehodila cez plecia teplú prikrývku a on prehodil čosi nelichotivé o staničnej klimatizácii.
